Spolužitie kresťanov a komunistov u nás

Jednou z vecí, ktoré bývajú vyčítané minulému socialistickému režimu, bolo to, že vystupoval, hlavne v 50. rokoch, ale v určitej forme až do konca režimu, proti náboženstvu a prejavom viery. Mali sme možnosť presvedčiť sa, že to bola naozaj chyba. Socializmus minulých rokov bol založený na myšlienkach Marxa, Engelsa a Lenina, ktorí, žiaľ, mali ateistický pohľad na svet, vývoj a fungovanie ľudskej spoločnosti. Tí, ktorí si ich myšlienky vysvetľovali dogmaticky, sa snažili horlivo presadzovať riešenie „náboženskej otázky“ v prospech ateizmu a šíriť tzv. „vedecký komunizmus“. Ale nie všetci funkcionári KSČ aktívne presadzovali šírenie ateistického svetonázoru a niektorí boli sami, aj keď tajne, kresťanmi. Povráva sa, že za tzv. Prvej republiky, keď komunisti ešte neboli vládnucou stranou, počas niektorých schôdzí v nedeľu, keď začali zvoniť poludňajšie zvony, komunisti prerušili schôdzu, ba niektorí sa i modlili.

Po nástupe komunistov k moci sa udialo aj množstvo príkorí a veriacim ľuďom či predstaviteľom kléru bolo spôsobených viacero krívd a problémov. Nemôžeme súdiť, kedy a do akej miery to bolo oprávnené alebo neoprávnené, do akej miery to bolo naozaj kvôli samotnej viere, ale pokiaľ mali problémy naozaj iba kvôli svojej náboženskej viere a hlásaniu evanjelia, nebolo to správne. Veľkou chybou bolo počiatočné rušenie kláštorov či iné zásahy proti veriacim. Napriek týmto problémom sa ľudia svojho náboženského presvedčenia nevzdali; dnes, keď máme vraj väčšiu slobodu vyznávať našu vieru, odpadávajú od nej mnohí ako hnilé hrušky, nechávajú sa zlákať mamonou alebo na prvý pohľad sladkými pokušeniami liberálneho sveta.

Zo spomienok pracovníčky jednej nemocnice pochádza príbeh, že keď v nemocnici ležali vážne chorí komunisti, často pred smrťou prosili o pomoc Boha. Niektoré zdravotné sestry, ktoré pociťovali zášť voči komunistom, im odvrkli so slovami, nech teraz prosia Lenina. Avšak my ako kresťania vnímame tieto prosby komunistov tak, že vo chvíli umierania mohlo dôjsť aj u nich k precitnutiu a naplno ich zasiahlo Božie svetlo, ktoré sa možno počas života snažili sami v sebe potláčať.

Keďže medzi komunistami a Cirkvou existovali viaceré filozofické, ideologické aj politické rozpory a doba po 2. svetovej vojne sa niesla v atmosfére nedôvery, mali komunisti obavy pred Cirkvou a náboženstvom, vnímali ju ako hrozbu. Nakoniec sa ukázalo, že to pre socialistický systém nebola tá skutočná hrozba a keby sa snažili pristupovať k Cirkvi od začiatku zmierlivejšie a nepresadzovať ateistický svetonázor, mohlo to dopadnúť inak. Tento ateistický komunizmus mal nakoniec v symbolickom ponímaní cirkevný pohreb, aj keď jeho duch stále obchádza po Európe, čo je z určitej strany logické, pretože väčšina ľudí túži po sociálnej spravodlivosti a dôstojnom živote, čo kapitalizmus nedokáže zaručiť.

Cirkev dnes kvôli krivdám z minulosti stále má obavu z komunizmu a komunistov, istá časť kléru viac ako z dnešného bezbrehého a zvrhlého liberalizmu, ktorý už opantal väčšinu spoločnosti a stále naberá na intenzite. Možno ide o určitú formu zotrvačnosti, a preto je svätá Cirkev rezervovaná aj voči kresťanskému socializmu, takže neočakávame, že sa dočkáme nejakej spolupráce alebo tolerancie zo strany Cirkvi, aj keď naše hnutie by takúto spoluprácu privítalo a plne sa stavia ku katolíckej viere a učeniu Ježiša Krista, ktorej je svätá Cirkev jedinou opravdivou nasledovníčkou.

Sú však aj takí duchovní, ktorí sú naklonení dialógu s komunistami (tými „polepšenými“), dokonca niektorí uznávajú pozitíva socializmu. Napríklad istý farár sa na jednej rodinnej oslave jasne vyjadril, že Ježiš kázal komunizmus a ďalší kňaz, známy odborník v otázkach spirituality, sa vyjadril, že „Marx nemal zlé idey“ (samozrejme, nemyslel to v otázke ateistického svetonázoru) a že socializmus mal za cieľ odstránenie nezamestnanosti, kriminality a ďalších negatívnych javov. Iný nemenovaný duchovný na otázku ohľadne vývoja kultúry odpovedal, že v socializme „bola perspektíva niečoho pozitívneho, ‚svetlého zajtrajška‘ a tiež, komunisti mali koncepciu duševnej etiky, ktorá nebola založená na Biblii a bola jej nepriateľská, ale bola istým ideálom-cieľom pre človeka v socializme.“ Bohužiaľ, po uverejnení jeho citátu na našich stránkach sme dostali od jeho rodiny správu, že si neželá, aby bol príspevok s jeho menom a citátom na našich stránkach uvedený, a preto sme museli uvedený príspevok zmazať.

Pekným príkladom pokusu o dialóg bolo stretnutie Jalala Suleimana (toho času člena KSS) s cirkevnými hodnostármi.

Známy farár Marián Kuffa rád používal prirovnanie,  že „za komunizmu tma, za liberalizmu hmla.“ Chcel tým povedať, že keď v tme človek rozsvieti svetlo, tak vidí celkom dobre, ale v hmle aj keď rozsvieti, tak vidí len veľmi ťažko a na veľmi malú vzdialenosť. Za socializmu sa dalo naozaj ľahšie rozlíšiť, čo je politická propaganda a jej účel bol „okatejší“. Dnes, v liberalizme, máme skrytú podvratnú propagandu zvrhlých myšlienok takmer všade, valí sa to zo všetkých strán, ale ľudia sa s tým zžili, stalo sa to pre nich prirodzené, pretože sa to šíri všemožnými a často dobre skrytými a rafinovanými spôsobmi.

V 90. rokoch zažilo kresťanstvo na Slovensku eufóriu spojenú s tým, že sa zmenili politické pomery, ľudia začali mať pocit väčšej slobody a boli šťastní v presvedčení, že konečne budú môcť naozaj slobodne vyznávať svoju vieru. Začali sa stavať nové kríže pri cestách, nové kostoly a sakrálne stavby, konať všelijaké nové púte, vznikali náboženské centrá, Slovensko navštívil pápež a ku kresťanstvu sa otvorene začalo hlásiť veľa mládeže.

Čo ale vidíme po viac než tridsiatich rokoch od prevratu? Náboženská sloboda, o ktorej sa toľko hovorilo, začína byť opäť potieraná, počas covidu sa muselo chodiť do kostolov tajne, kvôli novodobému európskemu pokryteckému presadzovaniu ideológie akejsi „tolerancie“ sa vyzýva na odstraňovanie krížov z kostolov, vrcholov hôr či dokonca z reklamných obrázkov na tovaroch (zdroj).

V televízii a iných médiách dochádza k takému zosmiešňovaniu kresťanstva a veriacich, aké by si u nás nedovolili ani propagandisti za socializmu. Vo veľkom sa rozmáha ateizmus a úderka z Progresívneho Slovenska a ďalších liberálnych skupín presadzuje ateistický pohľad na svet militantnejšie, než to robili aparátčici z Komunistickej strany Československa. Spoločenská dekadencia dostala nový rozmer. Keď sa niekto verejne zastane kresťanských hodnôt, sú jeho výroky označené prinajmenšom za kontroverzné, ak nie za poburujúce či dokonca nebezpečné. Človek dnes môže mať kvôli tomu problémy v osobnom alebo pracovnom živote.

Cirkev má stále pomerne významné postavenie aj politicko-spoločenský vplyv, otázne je ale, dokedy? Pri takomto trende sa ľahko môže stať, že sa časom dostane do horšej pozície, akú mala u nás počas socializmu.

Naše hnutie KSH sa usiluje skĺbiť ekonomické a sociálne istoty socializmu, družnejšie medziľudské vzťahy minulosti s kresťanskými hodnotami. Na tejto stránke preto nechceme spomínať na to zlé a nesprávne, čo sa udialo v období socializmu rokov 1948 – 1989 v Československu kresťanom, ale na to, čo môžeme považovať za peknú symbiózu komunistov a kresťanov, ktorá by mohla byť pre nás príkladom aj do dnešných čias:

Obrázky: Pekná kombinácia / Ctiť si prácu aj Boha, tak to má byť (Strečniansky tunel, 2. polovica 40. rokov)

Rok 1946: vysvätenie vysokej pece v Tisovci a tribúna s portrétom Stalina v pozadí

Obrázky: Rímskokatolícka cirkev mala vo svojich knižniciach aj knihy o Stalingrade / Súčasťou otvorenia prvého Svetového festivalu mládeže a študentstva v roku 1947 v Prahe boli aj bohoslužby v pražských chrámoch, napriek tomu, že išlo o festival ľavicovej, zväčša socialisticky zameranej mládeže. / Ešte v roku 1948 sa na niektorých knihách písalo, že boli vydané „roku Pána…“

Prezident Klement Gottwald sa po zvolení do prezidentského úradu zúčastnil svätej omše Te Deum a stretol sa s arcibiskupom Josefom Beranom, ktorý údajne dostal mimo iného od komunistov prísľub zachovania cirkevných škôl. Komunisti však urobili chybu, že toto nedodržali a neskôr začali robiť problémy aj arcibiskupovi Beranovi. Nakoniec mu po rokoch príkoria dovolili opustiť republiku, ale už sa nemohol vrátiť späť. (autor fotografie: ČTK)

Zaujímavosťou tiež je, že viaceré mestá a obce, obsahujúce slovo „svätý“, neboli premenované v čase údajného najtvrdšieho stalinizmu, ale až po smrti Josifa Stalina za vlády Nikitu Chruščova, ktorý zaviedol väčší trend presadzovania ateizácie ako Stalin. Tieto trendy nastolené v Sovietskom zväze mali následne presah aj na naše územie. Napríklad Svätý Kríž nad Hronom bol premenovaný na Žiar nad Hronom až v roku 1955, viaceré obce ako Borský Svätý Jur, Moravský Svätý Ján, Plavecký Svätý Mikuláš, Plavecký Svätý Peter, Svätá Mária, Svätý Anton, Svätý Jur, Turčiansky Svätý Peter a ďalšie boli premenované až v roku 1960 (niektoré sa v r. 1992 vrátil k pôvodnému názvu), obec Svätý Kríž na Liptove premenovaná ani nebola.

Na pútiach v socialistickom Československu sa zúčastňovalo veľké množstvo ľudí (Staré Hory, 70. roky)

Počas obdobia socializmu boli na Slovensku postavené desiatky nových kostolov a viacero kostolov bolo prestavaných z kaplnky či inej budovy. Niekde to bolo s povolením výstavby kostola ľahšie, inde ťažšie, opäť záležalo aj od ľudí vo funkciách. Uskutočnili sa tiež mnohé opravy a renovácie kostolov, viaceré boli vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku. Aj taká významná kultúrnohistorická pamiatka, akou je oltár Majstra Pavla z Levoče už nemusela existovať, nebyť šikovných reštaurátorov, ktorí ho zachránili pred zubom času a červotočmi v rokoch 1952 – 1954.

Renovácia oltára majstra Pavla v Levoči v 50. rokoch

V meste Most bol v roku 1975 presunutý kostol po koľajniciach za pomoci špeciálnej techniky o 841 metrov, aby bol zachránený z miesta, ktoré bolo zrovnané so zemou kvôli ťažbe uhlia. V Guinnessovej knihe rekordov je zapísaný ako preprava najťažšieho predmetu po koľajniciach.

Jedným z viacerých kostolov, ktoré boli v období socializmu postavené na našom území, je napríklad rímskokatolícky kostol Nepoškvrnenej Panny Márie v Zborove nad Bystricou v okrese Čadca. Bol postavený v rokoch 1969 – 1971 a vysvätený v roku 1973.  Na jeho výzdobe sa podieľali viacerí významní umelci vtedajšej doby, napríklad vitráže vytvoril akademický maliar Vincent Hložník a pozoruhodný je štyri metre vysoký kríž a korpus Ukrižovaného od akademického sochára Alexandra Trizuljaka. Organ od firmy Rieger-Kloss z Krnova v tej dobe patril k najmodernejším organom na Slovensku a dodnes ho obdivuje mnoho odborníkov. Zvony vyrobila pani Marie Dittrichová z Brodku pri Přerove. Strešnú oceľovú krytinu vyrobili Vítkovické železiarne.

Kostol Ružencovej Panny Márie v dedine Choča (okr. Zlaté Moravce) bol postavený v roku 1961 svojpomocne miestnymi obyvateľmi bez stavebného povolenia. Pôvodne mali stavať zvonicu, sami sa ale rozhodli, že si spravia kostol. Začínali bez akýchkoľvek povolení a s vedomím, že komunisti o ničom nechyrujú. Keď prišiel úradník Jozef Belák skontrolovať, ako pokračuje výstavba zvonice, uvidel, že žiadnej zvonice niet, ale na kopci stoja základné múry kostola. Netušil, ako to vysvetlí na KNV v Nitre. Pomohol mu ale futbal, ktorý hrával, pretože šéf výboru mal na tento šport slabosť, a tak Belákovi nakoniec stavbu odobrili. Navyše, v obci sa vtedy zakladalo roľnícke družstvo a dedinčania vyhlásili, že svoje role doň dajú len vtedy, ak im povolia výstavbu kostola v Choči. Komunisti im nakoniec stavbu kostola povolili.

Obrázky: Kostol v Zborove nad Bystricou / Kostol vo Svätom Martine (časť Senca), v ktorom sa konajú bohoslužby od roku 1983 / Kostol v Choči

Procesie

Procesie boli u veriacich v období socializmu obľúbené

 

Birmovka

Sviatosť birmovania bola pre mládež za socializmu významnou udalosťou, zúčastňovala sa jej väčšia časť mládeže, najmä na dedinách, pričom nikto to nikomu nezakazoval a aj množstvo komunistov malo pokrstené a pobirmované deti, i keď mnohí z nich zo strachu tajne.

Sobáše za socializmu

Cirkevný sobáš v prítomnosti kňaza a dvoch laických svedkov ako obradový akt právoplatného uzavretia manželstva kresťanská cirkev v roku 1563 na koncile v Tridente stanovila ako jediný právoplatný sobáš. V roku 1894 bol zavedený ako povinný civilný sobáš pred štátnym notárom, ktorý sa konal tri týždne pred cirkevným a považoval sa len za zápis u notára. Čiže neprišli s niečím takým ako prví komunisti. Po vzniku Československej republiky v roku 1918 sa civilný sobáš stal dobrovoľným, čo v tej dobe na Slovensku znamenalo preferenciu cirkevného. V roku 1950 bol opäť povinný len civilný a cirkevný bol dovolený až po ňom. Od 60. rokov 20. storočia význam civilného sobáša narastal, k čomu prispela aj činnosť Zborov pre občianske záležitosti (od roku 1963) pri obecných a mestských úradoch. Tie rozvíjali sobáš ako občiansky obrad aj včleňovaním prvkov lokálnej tradičnej ľudovej kultúry. Ani komunisti ale cirkevný sobáš nezakazovali.

Právna úprava z roku 1992 znamenala právne zrovnoprávnenie cirkevného a civilného sobáša. Dnes však čoraz väčšie percento párov žije spolu v konkubináte, t.j. bez právoplatného uzavretia manželstva, či už cirkevného, alebo civilného. Naše hnutie presadzuje cirkevnú formu sobáša, ktoré považujeme za jediné právoplatné pred Bohom, avšak občiansky sobáš považujeme za lepšiu alternatívu oproti životu mimo manželstva, „na divoko“.

Kríže

Množstvo krížov pri cestách bolo postavených  alebo zrekonštruovaných v období socializmu a vydržali tam dodnes. Napríklad kríž na obrázku nachádza sa pri Brne a bol zrenovovaný v roku 1953.

Náboženská literatúra

Aj v období socializmu vychádzalo viacero druhov náboženskej literatúry, okrem spevníkov a základných biblických diel to z pravidelných periodík boli napríklad Katolícke noviny alebo časopis Naše rodina, ktorý vydávala Československá strana lidová (áno, v socialistickom Československu pôsobilo viac strán, nielen KSČ).

Mních si postavil pustovňu

Obdobie socializmu býva často charakterizované ako obdobie netolerancie k náboženskému vyznaniu. Niečo iné dokazuje príbeh pravoslávneho mnícha Ignatija Čokinu, ktorý najprv síce zažil nepochopenie zo strany vtedajšieho režimu, ale neskôr sa to utriaslo a keďže nechcel žiť svetským životom, rozhodol sa postaviť si pustovňu – tzv. skit. MNV v Uličskom Krivom mu na tento účel v roku 1962 poskytol parcelu vo výmere 569 m². Tu býval, žil si náboženským životom a keďže k nemu často prichádzali veriaci, rozhodol sa v 70. rokoch postaviť pri jeho pustovni aj kaplnku pre verejnosť. To všetko mu za socializmu umožnili. Dokonca, keď v roku 1976 zomrel, mal prianie byť pochovaný pri tejto svojej pustovni. Dnes by dôležití úradníci povedali, že niečo také nie je možné, pretože to nie je oficiálne pohrebisko.

---

Pekné príklady zo súčasnosti

Spolupráca ZO KSS Veľké Kapušany a občianskeho združenia Boh je láska je krásnou ukážkou bratského spolunažívania medzi kresťanmi a komunistami, ktorých myšlienky majú veľa spoločného.

Stretnutie Jalala Suleimana (toho času člena KSS) s Jeho Blaženosťou gréckokatolíckym melchitským patriarchom Antiochie a celého východu Youssefom Absiom a vtedajším arcibiskupom Jánom Babjakom.

Článok na stránkach KSS Veľké Úľany