Úvodom
Jednou z vecí, ktoré bývajú vyčítané minulému socialistickému režimu, bolo to, že vystupoval, hlavne v 50. rokoch, ale v určitej forme až do konca režimu, proti náboženstvu a prejavom viery. Mali sme možnosť presvedčiť sa, že to bola naozaj chyba. Socializmus minulých rokov bol založený na myšlienkach Marxa, Engelsa a Lenina, ktorí, žiaľ, mali ateistický pohľad na svet, vývoj a fungovanie ľudskej spoločnosti, aj keď na rozdiel od viacerých dnešných ideológií nehlásali nihilistické postoje a poskytovali človeku nejaký cieľ a víziu. Tí, ktorí si ich myšlienky vysvetľovali dogmaticky, sa snažili horlivo presadzovať riešenie „náboženskej otázky“ v prospech ateizmu a šíriť tzv. „vedecký komunizmus“. Ale nie všetci funkcionári KSČ aktívne presadzovali šírenie ateistického svetonázoru a niektorí boli sami, aj keď tajne, kresťanmi. Povráva sa, že za tzv. Prvej republiky, keď komunisti ešte neboli vládnucou stranou, počas niektorých schôdzí v nedeľu, keď začali zvoniť poludňajšie zvony, komunisti prerušili schôdzu, ba niektorí sa i modlili.
Po nástupe komunistov k moci sa udialo aj množstvo príkorí a veriacim ľuďom či predstaviteľom kléru bolo spôsobených viacero krívd a problémov. Nemôžeme súdiť, kedy a do akej miery to bolo oprávnené alebo neoprávnené, do akej miery to bolo naozaj kvôli samotnej viere, ale pokiaľ mali problémy naozaj iba kvôli svojej náboženskej viere a hlásaniu evanjelia, nebolo to správne. Veľkou chybou bolo počiatočné rušenie kláštorov či iné zásahy proti veriacim. Napriek týmto problémom sa ľudia svojho náboženského presvedčenia nevzdali a dnes, keď máme vraj väčšiu slobodu vyznávať našu vieru, odpadávajú od nej mnohí ako hnilé hrušky, nechávajú sa zlákať mamonou alebo na prvý pohľad sladkými pokušeniami liberálneho sveta, prípadne len nechcú vyčnievať z davu, ktorý sa čím ďalej, tým viac sekularizuje.
Zo spomienok pracovníčky jednej nemocnice pochádza príbeh, že keď v nemocnici ležali vážne chorí komunisti, často pred smrťou prosili o pomoc Boha. Niektoré zdravotné sestry, ktoré pociťovali zášť voči komunistom, im odvrkli so slovami, nech teraz prosia Lenina. Avšak my ako kresťania vnímame tieto prosby komunistov tak, že vo chvíli umierania mohlo dôjsť aj u nich k precitnutiu a naplno ich zasiahlo Božie svetlo, ktoré sa možno počas života snažili sami v sebe potláčať. Viacerí komunisti sa na smrteľnej posteli zmierili s Bohom, vyspovedali sa, prijali sviatosť pomazania chorých a eucharistiu. Existujú zmienky o komunistických funkcionároch, na ktorých pohrebe sa ľudia modlili.
Keďže medzi komunistami a Cirkvou existovali viaceré filozofické, ideologické aj politické rozpory a doba po 2. svetovej vojne sa niesla v atmosfére nedôvery, mali komunisti obavy pred Cirkvou a náboženstvom, vnímali ju ako hrozbu. Často ju vinili z brzdenia pokroku alebo z podporovania kapitalistického režimu. Nakoniec sa ukázalo, že Cirkev pre socialistický systém nebola tá skutočná hrozba a keby sa snažili pristupovať k nej od začiatku zmierlivejšie a nepresadzovať ateistický svetonázor, mohlo to dopadnúť inak. Tento ateistický komunizmus mal nakoniec v symbolickom ponímaní cirkevný pohreb, aj keď jeho duch stále obchádza po Európe, čo je z určitej strany logické, pretože väčšina ľudí túži po sociálnej spravodlivosti a dôstojnom živote, čo kapitalizmus nedokáže zaručiť.
Cirkev dnes kvôli krivdám z minulosti stále má obavu z komunizmu a komunistov, istá časť kléru viac ako z dnešného bezbrehého a zvrhlého liberalizmu, ktorý už opantal väčšinu spoločnosti a stále naberá na intenzite. Možno ide o určitú formu zotrvačnosti, a preto je svätá Cirkev rezervovaná aj voči kresťanskému socializmu, takže neočakávame, že sa dočkáme nejakej spolupráce alebo tolerancie zo strany Cirkvi, aj keď naše hnutie by takúto spoluprácu privítalo a plne sa stavia ku katolíckej viere a učeniu Ježiša Krista, ktorej je svätá Cirkev jedinou opravdivou nasledovníčkou.
Sú však aj takí duchovní, ktorí sú naklonení dialógu s komunistami (tými „polepšenými“), dokonca niektorí uznávajú pozitíva socializmu. Napríklad istý farár sa na jednej rodinnej oslave jasne vyjadril, že „Ježiš kázal komunizmus“ a ďalší kňaz, známy odborník v otázkach spirituality, sa vyjadril, že „Marx nemal zlé idey“ (samozrejme, nemyslel to v otázke ateistického svetonázoru) a že socializmus mal za cieľ odstránenie nezamestnanosti, kriminality a ďalších negatívnych javov. Iný nemenovaný duchovný na otázku ohľadne vývoja kultúry odpovedal, že v socializme „bola perspektíva niečoho pozitívneho, ‚svetlého zajtrajška‘ a tiež, komunisti mali koncepciu duševnej etiky, ktorá nebola založená na Biblii a bola jej nepriateľská, ale bola istým ideálom-cieľom pre človeka v socializme.“ Chcel tým vysvetliť, že v dnešnom systéme často človek skĺzne do nihilizmu a tento režim mu neponúka žiadnu pozitívnu víziu, na rozdiel od socialistického štátu. Bohužiaľ, po uverejnení jeho citátu na našich stránkach sme dostali od jeho rodiny správu, že si neželá, aby bol príspevok s jeho menom a citátom na našich stránkach uvedený, preto sme museli uvedený príspevok zmazať.
Známy farár Marián Kuffa rád používal prirovnanie, že „za komunizmu tma, za liberalizmu hmla.“ Chcel tým povedať, že keď v tme človek rozsvieti svetlo, tak vidí celkom dobre, ale v hmle aj keď rozsvieti, tak vidí len veľmi ťažko a na veľmi malú vzdialenosť. Za socializmu sa dalo naozaj ľahšie rozlíšiť, čo je politická propaganda a jej účel bol „okatejší“. Dnes, v liberalizme, máme skrytú podvratnú propagandu zvrhlých myšlienok takmer všade, valí sa to zo všetkých strán, ale ľudia sa s tým zžili, stalo sa to pre nich prirodzené, pretože sa to šíri všemožnými a často dobre skrytými a rafinovanými spôsobmi.
Čo sa stalo po roku 1989?
V 90. rokoch zažilo kresťanstvo na Slovensku eufóriu spojenú s tým, že sa zmenili politické pomery, ľudia začali mať pocit väčšej slobody a boli šťastní v presvedčení, že konečne budú môcť naozaj slobodne vyznávať svoju vieru. Začali sa stavať nové kríže pri cestách, nové kostoly a rôzne sakrálne stavby, konať všelijaké nové púte, vznikali náboženské centrá, Slovensko navštívil pápež a ku kresťanstvu sa otvorene začalo hlásiť veľa mládeže.
Čo ale vidíme po viac než tridsiatich rokoch od prevratu? Náboženská sloboda, o ktorej sa toľko hovorilo, začína byť opäť potieraná, počas covidu sa muselo chodiť do kostolov tajne, kvôli novodobému európskemu pokryteckému presadzovaniu ideológie akejsi „tolerancie“ sa vyzýva na odstraňovanie krížov z kostolov, vrcholov hôr či dokonca z reklamných obrázkov na tovaroch (zdroj).
Na divadelných predstaveniach, v televízii či iných médiách dochádza k takému zosmiešňovaniu kresťanstva a veriacich, aké by si u nás nedovolili ani propagandisti za socializmu. Vo veľkom sa rozmáha ateizmus a úderka z Progresívneho Slovenska a ďalších liberálnych skupín presadzuje ateistický pohľad na svet militantnejšie, než to robili aparátčici z Komunistickej strany Československa. Spoločenská dekadencia dostala nový rozmer. Keď sa niekto verejne zastane kresťanských hodnôt, sú jeho výroky označené prinajmenšom za kontroverzné, ak nie za poburujúce či dokonca nebezpečné. Ateisti sa vysmievajú kresťanom, že veria na „rozprávky“ a vadí im už aj zvonenie zvonov na Veľkú noc. Človek dnes môže mať kvôli svojej viere dokonca problémy v osobnom alebo pracovnom živote.
Cirkev má stále pomerne významné postavenie aj politicko-spoločenský vplyv, otázne je ale, dokedy? Pri takomto trende sa ľahko môže stať, že sa časom dostane do horšej pozície, akú mala u nás počas socializmu.
Fúzia kresťanských a socialistických hodnôt
Naše hnutie KSH sa usiluje skĺbiť ekonomické a sociálne istoty socializmu, družnejšie medziľudské vzťahy minulosti s kresťanskými hodnotami. Na tejto stránke preto nechceme spomínať na to zlé a nesprávne, čo sa udialo v období socializmu rokov 1948 – 1989 v Československu kresťanom, ale na to, čo môžeme považovať za peknú symbiózu komunistov a kresťanov, ktorá by mohla byť pre nás príkladom aj do dnešných čias:
Obrázky: Pekná kombinácia / Ctiť si prácu aj Boha, tak to má byť (Strečniansky tunel, 2. polovica 40. rokov)
Rok 1946: vysvätenie vysokej pece v Tisovci a tribúna s portrétom Stalina v pozadí
Obdobie po skončení vojny v roku 1945 prinášalo so sebou nádej, že v novom, mierovom svete budú môcť vedľa seba žiť ľudia bez rozdielu vyznania a ani reálna politika štátu nebola zameraná proti Cirkvi a náboženstvu. Existovala pekná symbióza budovateľského nadšenia ľudí a viery v Boha.
Napríklad knihy vydávané ešte aj v roku 1948 často niesli v tiráži text, že boli vydané „roku Pána…“ Zaujímavé tiež je, že súčasťou otvorenia prvého Svetového festivalu mládeže a študentstva v roku 1947 v Prahe, ktorého sa zúčastňovala zväčša socialisticky zameraná mládež, boli aj bohoslužby v pražských chrámoch.
Program prvého Svetového festivalu mládeže a študentstva v roku 1947 v Prahe / Tiráž knihy Luc Estang: Ceste ku slobode
Prezident Klement Gottwald sa po zvolení do prezidentského úradu zúčastnil svätej omše Te Deum a stretol sa s arcibiskupom Josefom Beranom, ktorý údajne dostal mimo iného od komunistov prísľub zachovania cirkevných škôl. Komunisti však urobili chybu, že toto nedodržali a neskôr začali robiť problémy aj arcibiskupovi Beranovi. Nakoniec mu po rokoch príkoria dovolili opustiť republiku, ale už sa nemohol vrátiť späť.
Klement Gottwald s arcibiskupom Beranom (zdroj: ČTK)
V minulosti viaceré názvy miest a obcí, predovšetkým na Slovensku, obsahovali slovo „svätý“. Paradoxom je, že neboli premenované v čase údajného najtvrdšieho stalinizmu, ale až po smrti Josifa Stalina za vlády Nikitu Chruščova, ktorý zaviedol väčší trend presadzovania ateizácie ako Stalin. Tieto trendy nastolené v Sovietskom zväze mali následne presah aj na naše územie. Napríklad v roku 1950 sme mohli nájsť Závod J. V. Stalina v Turčianskom Svätom Martine, Svätý Kríž nad Hronom bol premenovaný na Žiar nad Hronom až v roku 1955, viaceré obce ako Borský Svätý Jur, Moravský Svätý Ján, Plavecký Svätý Mikuláš, Plavecký Svätý Peter, Svätá Mária, Svätý Anton, Svätý Jur a ďalšie boli premenované až v roku 1960 (niektoré sa v r. 1992 vrátil k pôvodnému názvu), obec Svätý Kríž na Liptove premenovaná ani nebola.
Katolícka Cirkev mala v minulosti vo svojich knižniciach aj knihy ako napríklad Dni a noci, ktorej dej sa zaoberá bojmi o Stalingrad.
Úvodná strana knihy venovanej pamiatke padlých za Stalingrad z cirkevnej knižnice v Banskej Bystrici – Radvani
Kostoly postavené za socializmu
Dostupné informácie uvádzajú, že počas obdobia socializmu, t. j. v rokoch 1948 – 1989 bolo na Slovensku postavených 218 kostolov rôznych kresťanských konfesií a ďalších 19 kostolov bolo prestavaných z inej budovy. Je to síce menej, než bolo po roku 1989, ale svedčí to o skutočnosti, že výstavba sakrálnych stavieb nebolo zastavená ani po nástupe socializmu, aj keď niekedy to šlo ťažšie, aj v závislosti od ľudí sediacich na príslušných funkciách.
Jedným z viacerých kostolov, ktoré boli v období socializmu postavené na našom území, je napríklad rímskokatolícky kostol Nepoškvrnenej Panny Márie v Zborove nad Bystricou v okrese Čadca. Bol postavený v rokoch 1969 – 1971 a vysvätený v roku 1973. Na jeho výzdobe sa podieľali viacerí významní umelci vtedajšej doby, napríklad vitráže vytvoril akademický maliar Vincent Hložník a pozoruhodný je štyri metre vysoký kríž a korpus Ukrižovaného od akademického sochára Alexandra Trizuljaka. Organ od firmy Rieger-Kloss z Krnova v tej dobe patril k najmodernejším organom na Slovensku a dodnes ho obdivuje mnoho odborníkov. Zvony vyrobila pani Marie Dittrichová z Brodku pri Přerove. Strešnú oceľovú krytinu vyrobili Vítkovické železiarne.
Kostol Ružencovej Panny Márie v dedine Choča (okr. Zlaté Moravce) bol postavený v roku 1961 svojpomocne miestnymi obyvateľmi bez stavebného povolenia. Pôvodne mali stavať zvonicu, sami sa ale rozhodli, že si spravia kostol. Začínali bez akýchkoľvek povolení a s vedomím, že komunisti o ničom nechyrujú. Keď prišiel úradník Jozef Belák skontrolovať, ako pokračuje výstavba zvonice, uvidel, že žiadnej zvonice niet, ale na kopci stoja základné múry kostola. Netušil, ako to vysvetlí na KNV v Nitre. Pomohol mu ale futbal, ktorý hrával, pretože šéf výboru mal na tento šport slabosť, a tak Belákovi nakoniec stavbu odobrili. Navyše, v obci sa vtedy zakladalo roľnícke družstvo a dedinčania vyhlásili, že svoje role doň dajú len vtedy, ak im povolia výstavbu kostola v Choči. Komunisti im nakoniec stavbu kostola povolili.
Obrázky: Kostol v Zborove nad Bystricou / Kostol vo Svätom Martine (časť Senca), v ktorom sa konajú bohoslužby od roku 1983 / Kostol v Choči
Rekonštrukcie kostolov
Okrem výstavby nových kostolov (ktoré si zvyčajne financovali sami veriaci), sa v období socializmu uskutočnili mnohé opravy a renovácie sakrálnych stavieb z podnetu štátu a financované zo štátneho rozpočtu, pričom viaceré boli vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku. Aj taká významná kultúrnohistorická pamiatka, akou je oltár Majstra Pavla z Levoče už nemusela existovať, nebyť šikovných reštaurátorov, ktorí ho zachránili pred zubom času a červotočmi v rokoch 1952 – 1954.
Renovácia oltára majstra Pavla v Levoči v 50. rokoch
V roku 1970 bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku areál Dómu svätej Alžbety v Košiciach. Samotné vyhlásenie podnietilo následnú pamiatkovú starostlivosť o túto vzácnu stavbu, ktorej stav nebol ani po veľkej rekonštrukcii z rokov 1877 – 1896 najlepší, práve pre nekvalitný pieskovec použitý pri výmene kamenných článkov na vonkajšej strane presbytéria.
Rekonštrukčné práce na Dóme sa začali v septembri 1978 podrobnou architektonickou dokumentáciou, po kratšej prestávke sa opäť rozbehli v roku 1984. Medzitým úrady začali s komplexnejším riešením pamiatkovej obnovy centra Košíc, ktoré bolo v roku 1983 vyhlásené za najväčšiu mestskú pamiatkovú rezerváciu na Slovensku. Ďalším faktorom prispievajúcim ku zvýšenej starostlivosti o Dóm bolo vylúčenie automobilovej dopravy z Hlavnej ulice v roku 1984 a električkovej v roku 1986.
V meste Most bol v roku 1975 presunutý kostol po koľajniciach za pomoci špeciálnej techniky o 841 metrov, aby bol zachránený z miesta, ktoré bolo zrovnané so zemou kvôli ťažbe uhlia. V Guinnessovej knihe rekordov je zapísaný ako preprava najťažšieho predmetu po koľajniciach.
Púte a procesie
Náboženské cítenie kresťanského ľudu si vždy našlo prejav v rozmanitých formách zbožnosti, ktoré obklopujú sviatostný život Cirkvi, ako je uctievanie relikvií, návštevy svätýň, púte, procesie, krížová cesta, náboženské tance, ruženec, medaily atď. (KKC 1674)
Na púťach v socialistickom Československu sa zúčastňovalo veľké množstvo ľudí (Staré Hory, 70. roky)
Procesie boli u veriacich v období socializmu zvlášť obľúbené
Birmovka
Sviatosť birmovania bola pre mladých ľudí za socializmu významnou udalosťou, zúčastňovala sa jej väčšia časť mládeže, najmä na dedinách, pričom nikto to nikomu nezakazoval a aj množstvo komunistov malo pokrstené a pobirmované deti.
Sobáše za socializmu a dnes
Cirkevný sobáš v prítomnosti kňaza a dvoch laických svedkov ako obradový akt právoplatného uzavretia manželstva kresťanská cirkev v roku 1563 na koncile v Tridente stanovila ako jediný právoplatný sobáš. V roku 1894 bol zavedený ako povinný civilný sobáš pred štátnym notárom, ktorý sa konal tri týždne pred cirkevným a považoval sa len za zápis u notára. Čiže neprišli s niečím takým ako prví komunisti. Po vzniku Československej republiky v roku 1918 sa civilný sobáš stal dobrovoľným, čo v tej dobe na Slovensku znamenalo, že väčšina obyvateľstva naďalej uprednostňovala cirkevný sobáš ako prirodzený a tradičný spôsob vstupu do manželstva. V roku 1950 bol opäť povinný len civilný a cirkevný bol dovolený až po ňom. Od 60. rokov 20. storočia význam civilného sobáša narastal, k čomu prispela aj činnosť Zborov pre občianske záležitosti (od roku 1963) pri obecných a mestských úradoch. Tie rozvíjali sobáš ako občiansky obrad aj včleňovaním prvkov lokálnej tradičnej ľudovej kultúry. Ani komunisti ale cirkevný sobáš nezakazovali a stále bol preferovaný predovšetkým vo vidieckych oblastiach.
Právna úprava z roku 1992 znamenala právne zrovnoprávnenie cirkevného a civilného sobáša. Dnes však čoraz väčšie percento párov žije spolu v konkubináte, t. j. bez právoplatného uzavretia manželstva, či už cirkevného, alebo civilného. Naše hnutie jasne zastáva postoj, že cirkevný sobáš je jediným plnohodnotným spôsobom uzavretia manželstva pred Bohom. Manželstvo totiž nie je len zmluva medzi dvoma ľuďmi, ale sviatosť – viditeľný znak neviditeľnej milosti. Napriek tomu si pragmaticky uvedomujeme, že aj občiansky sobáš má v dnešnej dobe svoj význam. V porovnaní so životom „na divoko,“ bez akéhokoľvek záväzku, predstavuje aspoň určitú formu zodpovednosti a právnej ochrany.
Naše hnutie presadzuje cirkevnú formu sobáša, ktorý považujeme za jediný právoplatný spôsob uzavretia manželstva pred Bohom, avšak občiansky sobáš považujeme za lepšiu alternatívu oproti životu mimo akéhokoľvek právneho zväzku, „na divoko“.
Osobitne znepokojujúcim javom je však skutočnosť, že časť snúbencov pristupuje k cirkevnému sobášu čisto formálne a po tomto obrade niektorí už do kostola ani nevstúpia. Je poľutovaniahodné, že si vyberajú cirkevný obrad len preto, lebo sa im esteticky páči priestor kostola viac než obradná sieň na radnici. Takýto prístup degraduje posvätný charakter kostola na kulisu pre fotografiu a popiera jeho skutočný význam.
Prícestné kríže
Množstvo krížov pri cestách, ktoré dnes väčšina ľudí vníma ako prirodzenú súčasť krajiny a časti liberálov kolú oči viac ako najzarytejším straníkom v 50. rokoch, bolo postavených, obnovených alebo udržiavaných aj v období socializmu a dodnes stoja na svojich miestach. Napriek oficiálne ateistickému charakteru režimu sa tieto drobné sakrálne pamiatky, postavené buď na krížnych cestách, na miestach významných udalostí či ako vďaka za uzdravenie a Božiu pomoc, často zachovali vďaka iniciatíve miestnych veriacich, ktorí ich opravovali s hlbokým vnútorným presvedčením a aj vďaka tolerancii miestnych funkcionárov oplývajúcich sedliackym rozumom a majúcich cit pre obyčajných ľudí.
Napríklad kríž na obrázku nižšie, nachádzajúci sa pri Brne, bol zrenovovaný v roku 1953. Na obrázku vpravo sa nachádza kríž na Hurbanovej ulici v Žiline, ktorý stál na tomto mieste aj v období socializmu a ľudia sa pri ňom mohli zastaviť, rozjímať a vzdať Bohu úctu.
Náboženská literatúra
Aj v období socializmu vychádzalo viacero druhov náboženskej literatúry, okrem spevníkov a základných biblických diel to z pravidelných periodík boli napríklad Katolícke noviny alebo časopis Naše rodina, ktorý vydávala Československá strana lidová (áno, v socialistickom Československu pôsobilo viac strán, nielen KSČ). V roku 1969 začal tiež vychádzať gréckokatolícky časopis Slovo, v súvislosti s obnovením činnosti gréckokatolíckej cirkvi.
Na Slovensku mal dlhú tradíciu Spolok sv. Vojtecha (SSV), ktorého činnosť bola po nástupe socializmu tlmená, ale nedošlo k zákazu či absolútnemu prerušeniu vydávania náboženskej literatúry. Tesne po prechode frontu koncom 2. svetovej vojny prišli za správcom Spolku svätého Vojtecha dvaja dôstojníci Červenej armády a predstavili sa jeden ako profesor z Moskvy a druhý ako redaktor armádneho časopisu. Správcovi dali dokument, ktorý mu mal pomôcť v prípade nejakého nedorozumenia s tým, že im veľmi záležalo, aby tento kultúrny ústav neutrpel nijakú ujmu v ďalších dňoch.
Po vojne dochádzalo k určitým obštrukciám týkajúcim sa činnosti spolku a vydávania tlače, avšak Dr. Gustáv Husák, vtedajší povereník pre vnútro sa vyjadril, že katolícka tlač na Slovensku je zásadne povolená, v prípade reštrikcií ide len o jednotlivé časopisy, o ich cieľ, majiteľa a ľudí okolo nich. Povereníctva nie sú proti kňazom, ide len o jednotlivcov. Povereníctvo pre vnútro povolilo Spolku vydávať dva dvojtýždenníky na 16 stranách, ako to požadoval SSV.
Spolčovací zákon z r. 1952 neumožnil pre SSV spolčovaciu základňu, ale s porozumením štátneho aparátu mu umožnil existenciu v takej forme, aby sa stal účelovým zariadením rímskokatolíckych biskupských úradov na Slovensku a prevzal starostlivosť o periodické a neperiodické vydavateľstvo s osobitným zreteľom pre náboženské potreby. Aj keď bola činnosť SSV v období socializmu značne utlmená a tlačiarenské možnosti obmedzené, podarilo sa mu vydať stovky rôznych publikácií, od modlitebných knižiek a spevníkov, cez liturgické knihy, učebnice náboženstva a teológie, metodické príručky až po kalendáre a rôzne devocionálie.
Mních si postavil pustovňu
Pekné príklady zo súčasnosti
Spolupráca ZO KSS a združenia Boh je láska
ZO KSS Veľké Kapušany dlhodobo spolupracuje s občianskym združením Boh je láska pri udržiavaní hrobov padlých vojakov Červenej armády a organizovaní pietnych spomienok pri príležitostí výročia oslobodenia, víťazstva nad fašizmom a ďalších udalostí. Táto spolupráca je krásnou ukážkou bratského spolunažívania medzi kresťanmi a komunistami, ktorých myšlienky majú veľa spoločného a dobrým príkladom aj pre iné združenia a organizácie.
Stretnutie Jalala Suleimana s biskupmi
Článok na stránkach KSS Veľké Úľany
Ako komunisti spievali v kostole
Zvony a Internacionála
Na zhromaždení komunistov mal jeden z rečníkov príhovor, kde sa okrem iného spomínalo na zosnulých komunistov. Potom zaznela na koniec zhromaždenia Internacionála a keďže akurát odbila celá hodina, začali do toho zvoniť aj kostolné zvony. Celá situácia vyžarovala zvláštnu atmosféru a komunistický rečník v dôchodkovom veku po skončení Internacionály poznamenal: „Zvony a Internacionála – krásna symbióza. A tak to má byť.“
Preloženie času zhromaždenia kvôli omši
Členovia Komunistickej strany Slovenska vyjadrili snahu o kompromis, keď pri dohadovaní termínu istého zhromaždenia vzali ohľad na veriacich ľudí, aby sa mohli zúčastniť aj bohoslužby, aj politického zhromaždenia. Predstaviteľ komunistov to okomentoval slovami, že „dáme Bohu čo je Božie a cisárovi, čo je cisárovo“. To svedčí aj o tom, že komunisti nie sú odtrhnutí od biblickej problematiky a majú prinajmenšom základný teologický prehľad.
Politická škola
Jeden z členom Komunistickej strany počas rozprávania zážitkov z mladosti spomínal, ako študoval politickú školu a skúšajúci mu dal otázku, nech vysvetlí rozdiel medzi kresťanstvom a komunistickým učením. On po krátkom rozmýšľaní povedal, že v podstate tam rozdiel nie je, lebo Ježiš Kristus kázal podobné myšlienky, ako je obraz komunistickej spoločnosti. Pre porovnanie spomenul napríklad Morálny kódex budovateľa komunizmu a Desatoro, ktoré sa v zásade takmer nelíšili (ak odmyslíme zmienky o komunizme a zohľadníme morálne posolstvo vo vzťahu k iným ľuďom atď.). Skúšajúci mu dal za pravdu.
Starý komunista uznal prínos Desatora
Istý starý, radikálny komunista a ateista, sa vyjadril: „Keby všetci tí, ktorí si vravia, že sú veriaci, dodržiavali tieto prikázania, tak by na svete bol život krásny bez vojen, bez vrážd, bez znásilnení a bez všetkej zloby, ktorá tu v poslednej dobe existuje!“ V podstate mu musíme dať za pravdu a na podobnom tvrdení sú založené aj myšlienky nášho hnutia. Avšak treba dodať, že keby to dodržiavali iba tí, ktorí si vravia, že sú veriaci, tak by to zrejme nestačilo k odstráneniu tých uvedených zlých vecí, ale výrazne by to pomohlo.
Predstavitelia Komunistickej strany Slovenska o ich vzťahu ku kresťanstvu
Komunistická strana Slovenska (KSS), aj keď nie je právnou, iba ideovou nástupkyňou KSČ, sa už veľakrát ospravedlnila za chyby minulosti, ktorých sa komunisti dopustili aj voči kresťanom. O tom, že reštrikcie voči náboženskej slobode boli chybou, sa vyjadril už v roku 2002 bývalý predseda KSS Jozef Ševc. Súčasný predseda KSS, Jozef Hrdlička, sa viackrát nechal počuť, že strana nemá problém obhajovať kresťanské hodnoty a povedal, že tieto hodnoty sú v mnohom identické s morálnym kódexom komunistov. (zdroj, zdroj)
Vo svojom programe komunisti uvádzajú, že „KSS je proti akejkoľvek diskriminácii občanov pre ich sociálne postavenie, politické presvedčenie, náboženstvo, rasu, národnosť alebo pohlavie, ako aj proti obmedzeniu z akýchkoľvek dôvodov v práve na vzdelanie, na ochranu zdravia a na kultúrny rozvoj. KSS je za slobodu vierovyznania, za zachovanie tradičných kresťanských hodnôt, náboženských objektov a kultúrnych pamiatok, ako odkazu našich predkov a tradičných duchovných i materiálnych hodnôt ľudu na území Slovenska.“ Súčasnými členmi KSS sú viacerí kresťania a strana nekladie záujemcom o členstvo žiadne obmedzenia kvôli vierovyznaniu.
Pozri aj: