Obsah
Čile
V rokoch 1970 – 1973 bol v Čile prezidentom Salvador Allende, lekár a politik, ktorý, hoci sa sám nehlásil k náboženskej viere, ale vyrastal v katolíckej rodine a jeho otec pôsobil ako verejný obhajca práv, čo formovalo jeho neskorší pohľad na sociálnu spravodlivosť.
Allende, ktorý spoluzakladal Socialistickú stranu Čile a už predtým zastával viaceré politické funkcie, bol v roku 1970 v demokratických voľbách zvolený za prezidenta, čím sa stal prvým socialistickým prezidentom v Južnej Amerike.
Allendeho vláda sa zdržiavala útokov na Cirkev alebo potláčania náboženstva, hoci väčšina katolíckych hierarchov v Čile bola ideologicky proti Allendemu a jeho socialistickému programu, alebo prinajmenšom dávala pozor na otvorené zapojenie duchovných do politiky. Časť kňazov, ktorí boli stúpencami tzv. teológie oslobodenia, však podporovala vládu a pobádala katolíkov, aby sa aktívne podieľali na Allendeho veci a socialistickom programe.
Títo kresťanskí stúpenci socializmu neskôr vytvorili vytvorili organizáciu Kresťania za socializmus. Súčasťou Allendeho koalície Ľudová jednota boli aj ďalšie organizácie, vrátane Kresťanskej ľavice a MAPU, ktoré sa oddelili od centristickejšej Kresťanskodemokratickej strany. Predtým katolícku angažovanosť v čilskej politike zastupovala predovšetkým Kresťanskodemokratická strana, ktorá bola ako politická organizácia inštitucionálne oddelená od cirkvi.
Fotografia z prvého zasadania organizácie Kresťania za socializmus v Santiagu de Chile v roku 1972
Napriek určitým ekonomickým problémom za vlády Allendeho došlo u pracujúcich k zvýšeniu miezd, zatiaľ čo ceny, vrátane výšky nájomného, boli zmrazené. Aby štát získal chýbajúce peniaze, vyzval Allende robotníkov, aby dobrovoľne zvýšili produktivitu, ktorá v prvom roku jeho vlády vzrástla o 14 percent. Okrem toho Allende, vzhľadom na to, že bol lekár, prikladal veľký význam zlepšeniu zdravotnej starostlivosti. Vláda zaviedla výživové programy pre deti a nemocniciam bolo nariadené prijať všetkých pacientov bez ohľadu na ich schopnosť alebo neschopnosť platiť. Organizovali sa masové kultúrne podujatia a prišli delegácie rozvojového sveta, aby zablahoželali prezidentovi, čo bolo zavŕšené návštevou Fidela Castra. 11. júla 1971, na takzvaný Deň národnej dôstojnosti, bol znárodnený priemysel medi, železnej rudy, ocele a dusičnanov.
To začalo predstavovať vážny problém pre Spojené štáty americké a ich triedu kapitalistov, keďže dovtedy pôsobilo v Čile množstvo amerických ťažobných spoločností. USA sa zároveň obávali rozšírenia socializmu do ďalších amerických krajín, preto poverili CIA pripravením vojenského puču, ktorý sa im podarilo zrealizovať a 11. septembra 1973 bol prevrat zavŕšený, keď bola vláda Salvadora Allendeho zvrhnutá a samotný Allende zahynul pri obrane prezidentského paláca.
Pučisti dosadili za nového prezidenta Augusta Pinocheta, ktorého vláda sa vyznačovala neoliberálnymi ekonomickými reformami, prenasledovaním odporcov a krutým porušovaním ľudských práv. Počas Pinochetovej diktatúry bolo mučených a zavraždených tisíce ľudí, vrátane viacerých príslušníkov kléru, napríklad kňazov Antonia Llidóa, Michaela Woodwarda alebo Andrého Jarlana.
Katolícka cirkev, aj keď sa najprv usilovala o pozitívne vzťahy s Pinochetom, sa nemohla nečinne prizerať jeho diktatúre. Napríklad arcibiskup Raúl Silva Henríquez sa stal tŕňom v oku Pinochetovej kapitalisticko-fašistickej diktatúry, keď apríli 1974 vydal v mene čilských biskupov vyhlásenie, v ktorom odsúdil režim za politické prenasledovanie a hospodársku politiku, ktorá zaťažovala chudobných. Vyzval na obnovenie demokracie, pomoc obetiam politického prenasledovania pri hľadaní zamestnania a poskytoval právnu pomoc politickým väzňom. Prirovnal Pinochetov útlak Cirkvi k tomu, ktorý zažívali raní kresťania v rukách rímskych cisárov.
Okrem iného arcibiskup uviedol, že „v socializme je viac hodnôt evanjelia ako v kapitalizme.“
Allendeho príklad inšpiroval latinskoamerických lídrov na začiatku 21. storočia, najmä vládu Huga Cháveza vo Venezuele, ale dilema dosiahnutia plne socialistickej a demokratickej spoločnosti zostáva nevyriešená.
Čína
Situácia kresťanov v Číne je nejasná…
Počet kňazov medzi rokmi 1949 a 2005 stúpol z približne 2 500 na niečo vyše 4 000. Narástol aj počet farností a diecéz.
Juhoslávia
Aj keď kvôli zapojeniu časti katolíckeho duchovenstva do podpory ustašovcov počas 2. svetovej vojny boli povojnové vzťahy Svätej stolice a Juhoslávie na bode mrazu, v 60. rokoch Juhoslávia svoje vzťahy so Svätou stolicou postupne normalizovala. V roku 1966 bol podpísaný protokol o spolupráci, v ktorom sa dohodli na rešpektovaní práv, ktoré ústava zaručovala všetkým veriacim a náboženským inštitúciám. Okrem toho vláda uznala jurisdikciu Svätej stolice nad Katolíckou cirkvou v Juhoslávii, pokiaľ ide o cirkevné záležitosti, ktoré neboli v rozpore s ústavným poriadkom SFRJ.
Na základe protokolu došlo aj k výmene diplomatických zástupcov medzi Svätou stolicou a Juhosláviou. Hoci to nebolo nadviazanie diplomatických vzťahov v plnom rozsahu, juhoslovanský zástupca vo Vatikáne Vjekoslav Cvrlje a pápežský vyslanec v Belehrade monsignor Mario Cagna sa v hostiteľských krajinách tešili plnému diplomatickému zaobchádzaniu. To, že sa veci uberajú správnym smerom, mali potvrdiť návštevy vysokých štátnych predstaviteľov Juhoslávie vo Vatikáne, teda v Juhoslávii. Ako prvý dostal príležitosť predseda vlády Socialistickej federatívnej republiky Juhoslávie Mika Špiljak.
Reakcie na návštevu juhoslovanského premiéra vo Vatikáne v západných médiách boli viac než pozitívne. Zvlášť pozoruhodná bola zhoda mierových iniciatív pápeža Pavla VI. a Josipa Broza Tita, alebo, ako napísal taliansky denník La Stampa, „vízia medzinárodnej harmónie Pavla VI. sa dnes vo všeobecnosti zhoduje s pohľadom nezúčastnených krajín, ktorých vodcom a hovorcom je Juhoslávia.“ Jedným z akútnych príkladov, kde by spoločná akcia mohla priniesť ovocie, bola angažovanosť pápeža a juhoslovanského prezidenta ukončiť vojnu vo Vietname. V nasledujúcich mesiacoch si pápež Pavol VI. a Josip Broz Tito vymenili niekoľko odkazov. Bola to reakcia Vatikánu na juhoslovanskú iniciatívu zvolať veľkú medzinárodnú konferenciu krajín, ktoré majú záujem budovať mier vo svete. V tejto súvislosti pápež a najvplyvnejšie osobnosti vatikánskej diplomacie poslali odkazy juhoslovanskému prezidentovi, že vítajú iniciatívu a dokonca spomenuli možnosť, že Svätá stolica bude prítomná na konferencii ako pozorovateľ. Blízky spolupracovník Pavla VI., kardinál Angelo Dell’Acqua, tiež spomenul juhoslovanskému vyslancovi vo Vatikáne možnosť, že pápež „vyjadrí verejnú podporu konferencii pred a počas jej konania pri priaznivej príležitosti a vhodnou formou“.
Takmer v rovnakom čase ako Mika Špiljak prišiel do Vatikánu s veľkým záujmom médií ďalší Chorvát. Bol to záhrebský arcibiskup a kardinál Franjo Šeper, ktorého pápež vymenoval za prefekta Kongregácie pre náuku viery 8. januára 1968. Toto vymenovanie bolo veľkým prekvapením, pretože to bol kňaz, ktorý prišiel na čelo najdôležitejšieho úradu Svätej stolice z malej a nie veľmi vplyvnej katolíckej komunity. Výber Šepera sa vo vatikánskych kruhoch (neoficiálne) vysvetľoval rôznymi motívmi. Podľa niektorých išlo predovšetkým o posilnenie postavenia a vplyvu katolíckej cirkvi v Juhoslávii. Iní, ktorí sa odvolávali na vyhlásenia samotného pápeža, sa domnievali, že voľbou kňaza z Juhoslávie chcel Pavol VI. zdôrazniť svoje uznanie pre túto socialistickú krajinu, ktorá má vo svete osobitnú povesť pre svoju nezávislú a mierovú politiku.
Úspešná návšteva Miku Špiljaka u pápeža Pavla VI. bola len potvrdením, že aktivity juhoslovanskej a vatikánskej diplomacie idú správnym smerom. Pripravenosť dvoch úplne odlišných svetonázorovo a donedávna takmer nepriateľských štátov sadnúť si za stôl a riešiť problémy mierovou cestou s rešpektom ku všetkým rozdielom bola skôr výnimkou studenej vojny ako pravidlom. Vedomie a vôľa, že protiklady sa dajú nielen prekonať, ale aj využiť pre spoločné úsilie na globálnej úrovni, ukázali, že Vatikán a Juhoslávia majú politikov, ktorí rozumejú svetu, v ktorom žijú, a ktorí majú dobre premyslené stratégie, ako lepšie nájsť svoje miesto vo svete.
Katolícka cirkev hrala aktívnu úlohu v juhoslovanskej spoločnosti napriek socialistickému štátnemu zriadeniu. V marci 1971 prezident Tito navštívil Svätú stolicu a pápeža Pavla VI., čím sa stal prvým vodcom socialistickej republiky, ktorý prišiel na oficiálnu návštevu Vatikánu. Vatikánsky denník L’Osservatore Romano adresoval prezidentovi na titulnej strane slová privítania „Vítame prezidenta Tita„. Podľa chorvátskeho diplomata a vatikánskeho analytika Vjekoslava Cvrljeho, ktorý pôsobil ako prvý veľvyslanec Juhoslávie pri Svätej stolici, pápež venoval prezidentovi Titovi osobitnú pozornosť. Keď Tito prišiel na letisko Ciampino, privítal ho kardinál Giovanni Benelli a mnohí ďalší vysokí vatikánski predstavitelia.
Stretnutie pápeža Pavla VI. s prezidentom Juhoslávie Josipom Brozom Titom v roku 1971
V roku 1977 pápež Pavol VI., hovoriac o úlohe Juhoslávie v Hnutí nezúčastnených, vyjadril uznanie aktivite Juhoslávie v snahe o lepšiu spoluprácu medzi národmi, najmä v otázkach týkajúcich sa mieru, odzbrojenia a podpory rozvojových krajín. Tajomník Rady pre verejné záležitosti Cirkvi Achille Silvestrini viedol delegáciu Svätej stolice na štátnom pohrebe Josipa Broza Tita v roku 1980.
V prospech socialistickej Juhoslávie hrá tiež fakt, že počas jej existencie spolu žili príslušníci rôznych národností a etník v relatívnom pokoji a mieri. V 90. rokoch, po páde socialistického režimu, však došlo k národnostným treniciam a občianskej vojne, ktorá prerástla až do konfliktu s tisícami mŕtvych civilistov.
Kuba
Kuba, ktorá sa po revolúcii vydala od začiatku 60. rokov na cestu socializmu a v súčasnosti je jednou z mála krajín na svete vedených komunistickou stranou hlásiacou sa k marxizmu-leninizmu, má v súčasnosti excelentné vzťahy so Svätou stolicou. Na tomto ostrove je zriadených vyše 300 farností, pôsobí tu kňazský seminár, nachádza sa tu veľké množstvo sakrálnych stavieb a náboženských objektov, ako aj umeleckých diel s náboženskou tematikou. Spomedzi náboženskej tlače môžeme spomenúť napríklad noviny Vida Cristiana (Život kresťana) a časopis havanskej arcidiecézy Palabra Nueva (Nové Slovo). Kuba má okrem toho aj kardinála vo Vatikáne.
Po revolúcii v roku 1959 kubánska vláda obmedzila praktizovanie náboženstva a veriaci ľudia nemohli vstupovať do komunistickej strany, pretože náboženstvo bolo v rozpore s marxistickou filozofiou strany. V 60. rokoch mnohí ľudia stratili záujem o náboženstvo aj preto, že veľká časť náboženskej hierarchie bola proti ľudovej revolúcii. Havanská arcidiecéza v roku 1971 hlásila iba 7 000 krstov. V roku 1989 sa toto číslo zvýšilo na 27 609 a v roku 1991 na 33 569.
70. roky na Kube sa celkovo niesli v znamení postupného uvoľňovania vzťahov medzi vládou a klérom. Samotná ikona kubánskej revolúcie, Fidel Castro, bol po narodení pokrstený a v detstve vychovávaný v katolíckom duchu. Aj keď sa počas svojho života, najmä v 60. rokoch, dostal do sporu s Cirkvou, od 70. rokov začal opäť ukazovať benevolentnejší postoj k veriacim. Počas Castrovej návštevy Čile v roku 1972 sa stretol so 120 miestnymi kňazmi a vystúpil s príhovorom adresovaným hnutiu Kresťania za socializmus. V ňom okrem iného uviedol: „Keď sa pozrieme do histórie, vidíme vývoj. Boli časy, keď sa kresťanské náboženstvo, ktoré bývalo náboženstvom otrokov, stalo náboženstvom cisárov, dvora, náboženstvom patricijov. Keď ideme hlbšie do histórie, vidíme, ako ľudia urobili vážne chyby v mene náboženstva. Nebudem hovoriť o tom, ako ľudia robili ešte horšie chyby v úlohe politikov. Na základe týchto skutočností tvrdím, že musíme spoločne bojovať, aby sme dosiahli tieto ciele a pýtam sa, kde sú rozpory medzi kresťanským učením a socialistickým učením? Kde? Obaja chceme bojovať v mene človeka za blaho človeka, za šťastie človeka.“ Castro tento postoj opätovne potvrdil vo svojom prejave na Jamajskej rade cirkví v roku 1977, keď uviedol, že „neexistujú žiadne rozpory medzi cieľmi náboženstva a cieľmi socializmu“.
V roku 1985 vydala Štátna rada v Havane bestseller s názvom Fidel y la Religion (Fidel a náboženstvo), ktorá bola zhusteným prepisom 23 hodín rozhovorov medzi Fidelom Castrom a brazílskym mníchom zastávajúcim myšlienky teológie oslobodenia Freiom Bettom, O.P. Pripustil, že revolúcia urobila chyby vo vzťahu k veriacim, povedal, že diskriminácia veriacich ľudí musí skončiť a že by sa mali vytvoriť podmienky, v ktorých bude používanie „náboženstva ako kontrarevolučnej zbrane zrušené dôverou a bratstvom, ktoré bude existovať medzi všetkými revolucionármi v našej krajine“.
V novembri 1991 začala komunistická strana prijímať veriacich do svojich radov. V júli 1992 bola ústava zmenená tak, aby sa zmenilo označenie Kuby z ateistického štátu na sekulárny štát a bol pridaný článok 42, ktorý zakazoval diskrimináciu na základe náboženského presvedčenia. V roku 1998 navštívil Kubu na pozvanie tamojšej vlády pápež Ján Pavol II., čo bola prvá pápežská návšteva na ostrove. Castro a pápež sa počas návštevy niekoľkokrát objavili spolu na verejnosti. Castro nosil na svojich verejných stretnutiach s pápežom tmavý oblek a správal sa k nemu s úctou a rešpektom. V decembri 1998 Castro formálne obnovil Štedrý deň ako oficiálny sviatok po prvýkrát od jeho zrušenia Komunistickou stranou Kuby v roku 1969. Pápež poslal Castrovi telegram, v ktorom mu poďakoval za obnovenie Vianoc ako štátneho sviatku.
V roku 2004 prišiel na Kubu prvýkrát v histórii duchovný vodca pravoslávnej kresťanskej viery ekumenický patriarcha Bartolomej I. a udelil Castrovi poctu ako reakciu na rozhodnutie kubánskej vlády postaviť a darovať pravoslávnym kresťanom malú pravoslávnu katedrálu v srdci starej Havany.
Po smrti pápeža Jána Pavla II. v apríli 2005 sa Castro zúčastnil omše obetovanej za zosnulého pápeža v havanskej katedrále a podpísal sa do kondolenčnej knihy na vatikánskom veľvyslanectve. Naposledy navštívil katedrálu v roku 1959, pred 46 rokmi, na svadbe jednej zo svojich sestier. Neskôr sa o pápežovi Jánovi Pavlovi II. vyjadril, že cítil „úprimnú a hlbokú úctu k tomuto pápežovi. Chápal som a obdivoval som jeho ušľachtilé úsilie v prospech života a mieru.“
Vo svojej hovorenej autobiografii z roku 2009 Castro uviedol, že kresťanstvo vykazuje „skupinu veľmi humánnych prikázaní“, ktoré dávajú svetu etické hodnoty a zmysel pre sociálnu spravodlivosť. Castro tiež tvrdil, že učenie Ježiša Krista možno považovať za socialistické:
Ak budete nasledovať niť tejto myšlienky, skončíte pri socialistickom programe. Je to aj to, čo hovorí Nový zákon a kresťanské učenie. S Kristovým učením môžete sformulovať radikálny socialistický program, či už ste veriaci alebo nie.
V marci 2012 absolvoval pápež Benedikt XVI. trojdňovú návštevu Kuby, v rámci ktorej sa stretol aj s Fidelom Castrom. Pápež predtým vyzval na ukončenie amerického embarga voči Kube. Po tejto návšteve pápeža bol na Kube ustanovený Veľký piatok ako deň pracovného pokoja.
V septembri 2015 sa Fidel a Raúl Castrovci stretli s pápežom Františkom počas pápežovej trojdňovej návštevy na Kube, kde diskutovali o ochrane životného prostredia a problémoch moderného sveta. Raúl Castro bol návštevou a prejavmi pápeža Františka natoľko dojatý, že povedal: „Ak bude pápež takto hovoriť aj naďalej, skôr či neskôr sa začnem znova modliť a vrátim sa do Katolíckej cirkvi – a nehovorím to zo žartu.“
Po smrti Fidela Castra v roku 2016 vyjadril pápež František zármutok nad jeho úmrtím a vyslovil sústrasť jeho blízkym a kubánskemu ľudu.
„Fyzický život je pominuteľný, neúprosne plynie… Túto pravdu by sa mala učiť každá ľudská bytosť – že nesmrteľné hodnoty ducha sú nad fyzickým životom. Aký zmysel má život bez týchto hodnôt? Čo teda znamená žiť? Tí, ktorí to chápu a veľkodušne obetujú svoj fyzický život pre dobro a spravodlivosť – ako môžu zomrieť? Boh je najvyššou ideou dobra a spravodlivosti.“
– Fidel Castro
Nemecká demokratická republika
Po vzniku Nemeckej demokratickej republiky (NDR) v roku 1949 sa komunistický režim vedený Sozialistische Einheitspartei Deutschlands (SED) snažil vybudovať „nového socialistického človeka“. Cirkev, najmä katolícka, bola pre režim spočiatku vnímaná ako ideologický protivník. Napriek tomu sa v NDR vytvoril určitý model vzájomného spolunažívania medzi štátom a katolíkmi — niekedy napätý, no často aj prekvapivo tolerantný.
Katolíci tvorili len asi 8 – 10 % obyvateľstva NDR, pričom väčšina žila v oblastiach ako Durínsko, Sasko a Meklenbursko. Táto menšina bola disciplinovaná, súdržná a duchovne zakotvená. V porovnaní s protestantskou cirkvou (ktorá bola početnejšia, no rozštiepená) si katolíci dokázali zachovať pevnejšiu vnútornú štruktúru.
Napriek ateistickej politike režimu a určitej snahe o ateizáciu spoločnosti neboli katolícke farnosti masovo rušené a väčšine kňazov nebolo bránené v pôsobení, dokonca ani v prípade určitej kritiky voči štátu. Štát sledoval, ale aj pragmaticky toleroval ich činnosť, keďže katolíci nepredstavovali hrozbu organizovaného odporu.
Ústava z roku 1949 zdôrazňovala, že „náboženská výchova je záležitosťou náboženských spoločenstiev. […]“ (článok 40) a zaručovala právo cirkvi poskytovať náboženskú výučbu v priestoroch školy. (článok 44) Podľa článku 44 mal náboženskú výučbu poskytovať personál vybraný cirkvou a nikto nesmel byť nútený alebo mu byť bránené v poskytovaní náboženského vyučovania. Účasť na náboženskej výchove určovali zákonní zástupcovia.
V roku 1981 sa v Erfurte konala púť pri príležitosti 750. výročia úmrtia svätej Alžbety Uhorskej (Durínskej) s približne 65 000 účastníkmi. V roku 1987 sa zúčastnilo viac ako 100 000 veriacich katolíckeho stretnutia v Drážďanoch. Mottom týchto dní bolo: Božia moc – naša nádej.
V rámci programu Kostoly pre nové mestá (Kirchen für neue Städte), na ktorých spolupracovala vláda NDR s inštitúciami západných krajín, boli v NDR postavené respektíve zrekonštruované desiatky kostolov v hodnote miliónov mariek.
Stretnutie katolíkov v roku 1987 v Drážďanoch, v strede Joseph Ratzinger
Poľská ľudová republika
Počas obdobia socializmu v Poľsku navštívil túto krajinu pápež Ján Pavol II. až trikrát.
Rumunsko
Aj keď povojnové roky boli pre aktívnych kresťanov a príslušníkov kléru v Rumunsku ťažšie, od 60. rokov nastávalo v oblasti vyznávania náboženstva väčšie uvoľnenie. Napríklad v roku 1965, kedy v Sovietskom zväze za vlády Chruščova prebiehala silná protináboženská kampaň, v Bukurešti bolo takmer desaťkrát viac kostolov ako v Moskve.
Väčšie zlepšenie nastalo za vlády Nicolae Ceaușesca, ktorý v roku 1965 nastúpil do funkcie generálneho tajomníka Komunistickej strany Rumunska. Toho roku režim povolil prvýkrát po dvadsiatich rokoch predstavenému katolíckeho rádu (Salvatoriánov) návštevu Rumunska. V tom istom roku do Rumunska zavítal arcibiskup z Canterbury a stretol sa nielen s patriarchom, ale aj s vysokopostavenými členmi komunistickej strany.
V roku 1966 Ceaușescu dekrétom č. 770 zakázal vykonávanie potratov s určitými výnimkami. Oficiálne z demografických dôvodov, ale v jadre to znamenalo jedno: ochranu života. Výrazne sa tiež rozšírila sieť predškolských a školských zariadení, detských domovov a zvýšila podpora rodín. Mnohé krajiny už v tom čase oslavovali vraždu nenarodených detí ako „slobodu“, ale Rumunsko sa rozhodlo postaviť sa na stranu života. Potraty tam boli zakázané až do štátneho prevratu a vraždy Ceaușesca v roku 1989.
Ceaușescu popri zlepšení ochrany života začal v 60. rokoch opatrne nadväzovať kontakty aj so Svätou stolicou. Koncom roku 1967 sa sekretár Vatikánu Agostino Casaroli stretol s rumunským veľvyslancom, o čosi neskôr pápež prijal premiéra a ministra zahraničných vecí. A v roku 1973 Ceaușescu spolu so svojou manželkou Elenou osobne navštívili pápeža Pavla VI. pri svojej ceste do Talianska.
Stretnutie Ceaușesca a jeho manželky s pápežom Pavlom VI.
Počas jeho vlády bolo povolené postaviť 300 nových kostolov. Ceaușescov otec bol pochovaný s pravoslávnymi obradmi, tolerovalo sa krstenie, sobášenie aj cirkevné pohreby komunistických predstaviteľov, ktorí boli zároveň veriaci. Viacerí kňazi, ktorí boli po vojne perzekvovaní, boli rehabilitovaní. Štát navyše poskytoval dotácie cirkvám, finančne podporoval obnovu kostolov či ich presun v prípade výstavby, oslobodzoval duchovenstvo a seminaristov od vojenskej služby a Cirkvi bolo dovolené vychovávať deti v nedeľných školách.
Nicolae Ceaușescu údajne získal prostredníctvom tajných služieb aj informácie o plánovanom atentáte na sv. Jána Pavla II. približne mesiac predtým, ako k nemu došlo a pokúsil sa ho zastaviť diplomatickou cestou, žiaľ, neúspešne.
Samozrejme, Ceaușescu nebol svätec. Treba povedať, že Ceaușescova pýcha bola silnejšia a aj napriek určitým zmierlivým krokom voči kresťanom sa dopúšťal aj chýb, napríklad keď nešetril ani cirkevné pamiatky pri snahe prestavať Bukurešť na vzorové hlavné mesto socialistickej revolúcie. Ale ani jeho najväčšie chyby nevymažú realitu, že počas jeho vlády sa v Rumunsku chránila rodina, život a ľudské hodnoty viac, než v dnešnom kapitalizme, ktorý ich drzo rozdupáva v mene peňazí a konzumu. Poprava tohto rumunského prezidenta a jeho manželky bez riadneho súdu, čiže vražda, 25. decembra roku 1989 bola v rozpore s kresťanským učením a otvorila dvere mnohým iným zločinom. Mnohí Rumuni doteraz tvrdia, že súčasná nepriaznivá sociálna situácia v ich krajine je trestom za to, že si zastrelili prezidenta na Vianoce.
ZSSR a Rusko
V histórii Sovietskeho zväzu boli obdobia, keď bola náboženská viera viac či menej potláčaná, ale udialo sa aj viacero svetlých výnimiek.
Existujú legendy, že počas druhej svetovej vojny sa uskutočnil prelet s ikonou Panny Márie Kazanskej nad Moskvou. V rámci tejto ceremónie sa v Moskve údajne konali bohoslužby, ktoré mali priniesť ochranu a požehnanie pre mesto a jeho obyvateľov. Podľa niektorých tvrdení sa modlil aj samotný Stalin a určité zdroje uvádzajú, že „aj samotný železný maršal Žukov vozil vo svojom aute kópiu ikony Kazanskej Matky Božej“. Či je to naozaj pravda, je otázne. Faktom však je, že počas vojny Stalin povolil zvolanie soboru (koncilu), na ktorom bol zvolený nový patriarcha moskovský a celej Rusi Sergej. Patriarchát bol v Rusku oficiálne zrušený od čias cára Petra Veľkého, a hoci boli pokusy o jeho obnovu, Stalinov krok bol prelomový. Išlo o snahu získať podporu pravoslávnych veriacich pre vojnové úsilie a posilniť národnú jednotu v čase vojny. Do Moskvy tiež počas vojny priletela anglikánska delegácia v čele s yorským arcibiskupom Cyrilom Forsterom Garbettom, ktorá patriarchovi odovzdala pozdravy a tlmočila podporu zo strany anglikánskej cirkvi. Stretnutie vyvrcholilo pravoslávnou liturgiou, pri ktorej Sergeja v chráme doprevádzal arcibiskup Garbett v pluviále a s mitrou na hlave. [odkaz]
Už v 30. rokoch prestali vychádzať v Sovietskom zväze viaceré protináboženské časopisy, napríklad Ateista a po roku 1935 protináboženská propaganda upadala, navzdory pôvodným cieľom militantných ateistov. V roku 1941, po vypuknutí vojny, prestal vychádzať ateistický časopis Bezbožník a ani po vojne už jeho vydávanie nebolo obnovené. V roku 1947 bol rozpustený Zväz militantných ateistov. Rezolúcia Ústredného výboru KSSZ zo 7. júla 1954 uvádza, že zaznamenala oživenie aktivít „cirkvi a rôznych náboženských siekt“ a nárast počtu občanov vykonávajúcich náboženské obrady. Chruščov zahájil novú vlnu presadzovania ateizmu, ktorá v sebe zahŕňala vydávanie novej protináboženskej literatúry, vysielanie protináboženských filmov, ako aj búranie množstva kostolov.
Nie príliš známou vecou je tiež to, že Josif Vissarionovič Stalin sa na sklonku života snažil nadviazať diplomatické vzťahy so Svätou stolicou. Rokovania trvali viac než rok, ale boli žiaľ prerušené Stalinovou smrťou,[odkaz] pričom Chruščov po svojom nástupe zmenil politický kurz a nemal záujem o bilaterálne vzťahy s Vatikánom, keďže Chruščov bol otvorenejší a agresívnejší vo svojej protináboženskej kampani ako Stalin, pretože ju pokladal za súčasť svojho modernizačného programu v rámci Sovietskeho zväzu.
Zástava s podobizňou Ježiša Krista na komunistickom zhromaždení v Rusku
Predseda ruskej komunistickej strany KPRF Gennadij Zjuganov sa viackrát vyjadril, že považuje Ježiša Krista za prvého komunistu na svete: „Prvým komunistom na planéte bol Ježiš Kristus, ktorý povstal, aby bránil trpiacich, siroty a chudobných,“ povedal. [odkaz]
Čítaj tiež: SOVIETSKY ČASOPIS: Dajte život svojmu dieťaťu!
Vietnam
Vietnam má piatu najväčšiu populáciu katolíkov v Ázii. Kresťania tvoria okolo 10% obyvateľstva (viac ako 8 miliónov ľudí, z toho 7 miliónov katolíkov) tejto krajiny, ktorá sa od zjednotenia v roku 1975 dodnes označuje za socialistickú republiku. V krajine existuje 27 diecéz (vrátane troch arcidiecéz) s 2 228 farnosťami a 2 668 kňazmi.
Propagačný plagát z Vietnamu oslavujúci 86. výročie založenia Komunistickej strany Vietnamu (zal. 3. februára 1930)
Ako vidíme aj na vyššie uvedenom plagáte, vietnamská komunistická strana sa snaží zapojiť do budovania socializmu všetky sociálne skupiny, vrátane kléru. V hornej časti plagátu sa nachádza portrét Ho Či Mina, zdôrazňujúc jeho úlohu ako zakladateľa moderného Vietnamu a lídra vietnamskej komunistickej strany. Keďže Vietnam bol predtým súčasťou francúzskej kolónie, je Ho Či Min vnímaný ako symbol boja za nezávislosť a komunizmus. Postavy na obrázku reprezentujú rôzne vrstvy vietnamskej spoločnosti, ako sú policajti, roľníci, ženy, mnísi či kňazi, čím sa vyjadruje jednota a rozmanitosť vietnamského ľudu pod vedením komunistickej strany.
Jednou z postáv na plagáte je osoba v čiernom rúchu s kolárikom a krížikom, čo jasne naznačuje, že ide o kresťanského kňaza. Tento prvok spolu s postavou budhistického mnícha predstavuje snahu zahrnúť aj náboženské vrstvy do obrazu jednoty národa pod vedením Komunistickej strany Vietnamu. Je to pekné gesto zdôrazňujúce vzájomné porozumenie medzi ideológiou strany a rôznymi časťami spoločnosti, vrátane náboženských komunít.
Už počas vietnamskej vojny v 60. a 70. rokoch sa medzi príslušníkmi vietnamského kléru objavovali pozitívne tendencie vo vzťahu k myšlienkam sociálnej spravodlivosti. Napríklad otec Nguyễn Ngọc Lan v rozhovore z roku 1969 o jeho postoji k vojne a vyhliadkam na mier povedal na margo jeho nálepkovania ako komunistu, že ak túžba po mieri a starostlivosť o chudobných z neho robia komunistu, nech sa tak stane. Otec Lan tiež zastával názor, že ak mierové urovnanie bude viesť k zjednoteniu bojujúcich polovíc Vietnamu pod komunistickou vládou, bude by to lepšie, než zostať vo vojne a nechať skorumpovanú protikomunistickú vládu naďalej držať moc v Saigone.
18. januára 2024 prijal pápež František delegáciu predstaviteľov Komunistickej strany Vietnamu. Naše hnutie veľmi oceňuje toto stretnutie ako významný krok k ďalšiemu zlepšovaniu vzťahov Svätej stolice a Vietnamu, ktoré od 90. rokov zaznamenali povzbudivý vývoj a v roku 2011 pápež Benedikt XVI. vymenoval nerezidentného pápežského zástupcu pre Vietnam.
Viac informácií čítajte tu: https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20240119020
Kresťania vo Vietname prežívajú svoju vieru aktívne – desiatky tisíc ľudí sa zúčastnili mariánskej púte
- Kterak Stalin napálil Západ a stal se obráncem náboženské svobody (2. část – závěr) – https://christianitas.sk/kterak-stalin-napalil-zapad-a-stal-se-obrancem-nabozenske-svobody-2-cast-zaver/
- https://novosti-n.org/ukraine/read/181973.html
- Stalin sa na sklonku života snažil nadviazať diplomatické kontakty s Vatikánom, ukazujú dokumenty – Svet – Správy – Pravda
- Salvador Allende | Štartéri výskumu | Výskum EBSCO