Pod internetovým článkom o pripravovanom štrajku zamestnancov jedného obchodného reťazca sa objavili desiatky komentárov. A mnohé neboli namierené proti nízkym mzdám či nespravodlivému systému. Naopak, útočili na samotných zamestnancov.
„Čo by ešte chceli? Veď zarábajú ako učitelia.“
Takéto výroky dokonale odhaľujú chorobu dnešnej spoločnosti. Nie je predsa nič zlé na tom, že predavači a iní zamestnanci maloobchodu chcú dôstojnú mzdu. Problémom je, že učitelia sú dlhodobo podhodnotení. Namiesto toho, aby sa ľudia spoločne postavili za vyššie platy všetkých poctivo pracujúcich, nechajú sa rozdeliť a bojujú medzi sebou o omrvinky. Presne to vyhovuje tým, ktorí z ich práce bohatnú.
Ešte odpudivejšie boli komentáre, ktoré kategorizovali zamestnancov obchodov za tzv. „biorobotov“ (tento výraz použil konkrétny autor jedného z komentárov), ľudí bez vzdelania či za osoby, ktoré vraj „nevytvárajú žiadne hodnoty“ a nič zmysluplné nerobia. Takéto výroky sú arogantné, hlboko neľudské a dehumanizujce. Je to prehliadka toho najodpornejšieho intelektuálneho hnoja, aký dokáže vyprodukovať moderný slovenský „úspešný“ človek. Zrazu sú všetci experti na hodnotu práce, kým sedia v klimatizovanej kancelárii a ťukajú do klávesnice.
Títo samozvaní arbitri spoločnosti, ktorým by som najradšej vrazil do ruky mop a na tri dni ich nechal upratovať záchody v preplnenej nemocnici, majú plné ústa rečí o „podradných“ povolaniach. Označujú ľudí za „biorobotov“. Kto vám dal právo dehumanizovať niekoho, kto vám v pekárni upečie rožky, aby ste neumreli od hladu, kým vy riešite svoje „veľké“ tabuľky v Exceli?
Ak niekto dokáže označiť človeka, ktorý celý deň stojí za pokladňou, vykladá tovar, obsluhuje zákazníkov alebo pracuje vo večerných či víkendových zmenách za „biorobota“, vypovedá to predovšetkým o jeho vlastnom charaktere.
Zaujímavé je, že tí istí ľudia často nepozerajú rovnakým metrom na povolania, pri ktorých zohráva významnú úlohu vzhľad, spoločenské kontakty alebo vrodený talent. Modelky, hostesky, influenceri či profesionálni športovci často profitujú z dobrých génov, teda z darov, ktoré dostali pri narodení. Nikto im ich úspech nezávidí a nikto netvrdí, že by nemali byť dobre odmeňovaní. Prečo je teda terčom posmechu práve predavačka alebo upratovačka?
Skúste si predstaviť nemocnicu bez upratovačiek. Po pár dňoch by ste v nej boli po kolená v odpadkoch. Jeden skúsený lekár ešte v časoch socializmu hovorieval, že nebyť upratovačiek, neboli by tam ani oni – lekári. Vedel totiž, že každá profesia má svoje miesto a že ani najväčší odborník nie je sebestačný. To bol ešte človek starej školy, vychovaný k ľudskosti.
Elitárstvo dnešných technokratických pajácov je jasným znakom intelektuálneho a morálneho úpadku. Vysmievajú sa „obyčajným profesiám“, tvária sa, že ich práca má „dušu“, zatiaľ čo predavač alebo upratovačka sú len zameniteľné súčiastky a čoskoro ich nahradia roboty. Vážení, zobuďte sa. Umelá inteligencia už dnes dýcha na chrbát aj vašim právnickým a inžinierskym diplomom. Dokáže písať právne texty, pripravovať architektonické návrhy, analyzovať zdravotnícke údaje, dokonca aj operovať. Je dosť možné, že príde čas, keď tá AI sa o vás postará presne tak, ako sa vy staráte o ľudí, ktorých dnes znevažujete – bez štipky súcitu, len ako o štatistický údaj.
Je zvláštne, keď niekto tvrdí, že lekár či právnik „dáva do práce dušu“, ale upratovačka alebo predavačka vraj nie. Azda nemôže aj jednoduchá žena, ktorá poctivo upratuje školu alebo nemocnicu, vykonávať svoju prácu svedomito, zodpovedne a s láskou? Prečo by práve jej práca mala mať menšiu ľudskú hodnotu?
Ako sa na to pozeral socializmus?
Socializmus mal svoje chyby, no v mnohých veciach mal pravdu. Napríklad aj v tom, že si vážil pracujúceho človeka. Robotník, baník, vodič, murár či poľnohospodár neboli predmetom posmechu, ale úcty. Umelecké diela oslavovali prácu ľudských rúk a pripomínali, že bez nej by neexistovala žiadna civilizácia.
Zároveň ale cieľom socializmu nebola stagnácia po intelektuálnej ani technologickej stránke, ale pokrok. Výsledkom pokroku však nemali byť miliardové zisky úzkej skupiny ľudí. Ideál socialistickej myšlienky vystihovalo heslo, s ktorým prišiel už veľkokapitalista Baťa: „Ľuďom myslenie – strojom drinu.“
Socialistický režim chcel posunúť človeka na vyššiu úroveň, takú, v ktorej by bol oslobodený od najťažšej fyzickej práce, aby mohol viac tvoriť, vzdelávať sa, rekreovať sa a rozvíjať svoju osobnosť, a tak prispievať k zdokonaľovaniu ľudskej civilizácie, napĺňajúc Dostojevského heslo „komu je práca potešením, tomu je život šťastím“ a v konečnom dôsledku zhmotňovať Marxovu ideu, podľa ktorej v komunizme už práca nebude iba prostriedkom na prežitie, ale životnou potrebou, keď človek bude prejavovať svoju kreativitu.
A čo na to kresťanstvo?
Boh stvoril rôznorodých ľudí. Dal každému iné schopnosti, iné talenty a iné životné okolnosti. Nie každý sa môže stať lekárom, profesorom alebo vedcom. A ani nemusí. Keby boli všetci intelektuáli, tak kým sa dostaneme k tomu, že všetko budú robiť roboty, kto by zatiaľ pestoval potraviny? Kto by opravoval cesty? Kto by zbieral odpad? Kto by obsluhoval zákazníkov? Myšlienky odsudzujúce iných ľudí kvôli povolaniu urážajú Božie dielo a prirodzený zákon!
Navyše, mnohí ľudia na menej platených pozíciách tam neskončili preto, že by boli hlúpi alebo neschopní. Často ich život prinútil obetovať vlastné sny. Niekto sa musel starať o chorých rodičov. Iný musel ísť hneď po škole pracovať, aby uživil rodinu. Ďalší jednoducho nemal rovnaké možnosti a štartovaciu čiaru ako deti z bohatších pomerov. Takýchto ľudí by mala spoločnosť obdivovať za ich obetavosť, nie nimi pohŕdať.
Namiesto toho sa však čoraz častejšie šíri nebezpečná ideológia technokratického elitárstva, podľa ktorej má hodnotu iba človek s vysokým príjmom, prestížnym povolaním alebo sociálnym statusom. Ostatní sú vraj len lacná pracovná sila. Takéto myslenie je popretím Božieho poriadku a takéto výroky sú na hanbu ich autorov. Človek nie je výrobné číslo ani ekonomická jednotka. Je Božím obrazom. Kto pohŕda poctivo pracujúcim človekom len preto, že vykonáva jednoduchšiu profesiu, pohŕda aj dôstojnosťou, ktorú mu dal Stvoriteľ.
Rovnako pokrytecké sú posmešky na vzhľad ľudí z chudobnejších vrstiev. Neraz možno na sociálnych sieťach čítať urážky, že voliči (formálne) ľavicových strán „vyzerajú hrozne“. Takéto výroky prezrádzajú obyčajný triedny snobizmus. Človek, ktorý celý život tvrdo pracuje za nízku mzdu, nemá vždy peniaze ani čas na drahé oblečenie, kozmetiku či estetické zákroky. Posudzovať jeho hodnotu podľa vzhľadu je prejavom povrchnosti, nie inteligencie.
Najväčším paradoxom je, že práve tí, ktorí sa hrajú na dokonalých, majú často od dokonalosti ďaleko a tí, čo sa najhlasnejšie oháňajú toleranciou a rovnosťou, neraz prejavujú najväčšie pohŕdanie voči obyčajným pracujúcim ľuďom. Dostali sme sa do fázy, kde „liberálny pokrok“ znamená pohŕdanie blížnym len preto, že nemá na značkové handry alebo sa nevyjadruje v súlade s dnešnou dobou. Vy, ktorí sa tak radi oháňate toleranciou a slobodou, ste len banda elitárov v pozlátku, ktorí nedokážu stráviť ani fakt, že obyčajný človek má právo na dôstojnú mzdu.
Je to hanba. Slovensko býva považované za kresťanskú krajinu. Ak by sa však na tú závisť a pýchu pozrel niekto, kto skutočne chápe princípy ľudskosti a Božieho poriadku, musel by sa odvracať s odporom. Závidieť predavačke pár eur k výplate a zároveň sa tváriť ako elita spoločnosti, to je definícia dnešnej morálnej biedy.
Každý kresťan by mal byť z takýchto prejavov znechutený. Kristus sa nenarodil do paláca medzi elity. Narodil sa do chudoby, vyrastal v rodine tesára a celý svoj život stál na strane jednoduchých ľudí. Nikdy nerozdeľoval ľudí podľa povolania, majetku či spoločenského postavenia.
Preto je smutné, že v krajine, ktorá sa rada označuje za kresťanskú, sa nájde množstvo ľudí, ktorí závidia aj predavačkám a skladníkom ich snahu vybojovať si dôstojnejšiu mzdu. Spoločnosť, ktorá začne pohŕdať poctivou prácou obyčajných ľudí, a znevažovať ich dôstojnosť, totiž skôr či neskôr stratí úctu aj k samotnému Bohu.
