Keď sa človek prejde po slovenských mestách a dedinách, neraz má pocit, že sa ocitol niekde medzi Londýnom, New Yorkom a Milánom. Obchody sa volajú Fashion House, Beauty Studio, Business Center, Coffee Point, Relax Zone či Luxury Residence. Akoby sa slovenčina stala jazykom druhej kategórie a všetko, čo znie cudzo, automaticky pôsobilo hodnotnejšie, modernejšie a prestížnejšie.
Je to zvláštny jav. Národ, ktorý si celé stáročia musel svoj jazyk doslova vybojovať, sa dnes často správa tak, akoby sa zaň trochu (či trochu viac?) hanbil. Mnohí Slováci majú pocit, že úspech musí mať zahraničný názov. Keby sa automobilka Ferrari volala jednoducho „Kováč“, mnohí by nad tým možno len mávli rukou. Lenže slovo Ferrari im znie taliansky, exoticky, luxusne. Pritom pôvodný význam mena zakladateľa tejto značky je obyčajný – v taliančine označuje kováča, teda človeka vykonávajúceho remeslo, ktoré bolo bežné aj v každej slovenskej dedine.
Podobne by sme mohli hovoriť o mnohých svetových značkách. Keď ich človek preloží do vlastného jazyka, zrazu zmizne časť ich domnelej magickosti. To však neznamená, že sú menej kvalitné. Skôr to ukazuje, ako veľmi naše vnímanie ovplyvňuje jazyk a predstavy, ktoré si s ním spájame. Možno by nám prospelo uvedomiť si, že aj tie najslávnejšie svetové značky vznikli v jazykoch svojich národov. Taliani sa nehanbili za taliančinu, Nemci za nemčinu a Japonci za japončinu. Práve naopak – svoje jazyky považovali za prirodzený základ svojej identity.
U Slovákov možno za týmto javom cítiť istý komplex malosti. Slovensko je malá krajina a počas veľkej časti dejín bolo súčasťou väčších celkov. Mnohí ľudia si preto podvedome zvykli pozerať na všetko cudzie ako na niečo nadradené. Ak niečo prichádza zo Západu, znie po anglicky alebo má exotický názov, automaticky to získava punc kvality. Ak je to slovenské, často sa hneď hľadajú chyby.
Do určitej miery to môžeme vidieť aj pri pohľade na život našich predkov, najmä zo zemianskej vrstvy, ktorí si pomaďarčovali svoje mená, hovorili po maďarsky alebo preberali podobné maniere, aby sa presadili a pôsobili vo vtedajšej spoločnosti noblesnejšie. Boli tu však aj generácie národovcov, ktorí bojovali za to, aby slovenčina vôbec mohla existovať vo verejnom priestore. Dnes máme slobodu používať ju všade, ale paradoxne ju sami vytláčame. Nerobí to cenzúra ani útlak, ale vlastná neistota.
Veľmi typickým prejavom tohto „pokriveného zrkadla“ je aj veta, ktorá sa na Slovensku opakuje pri každej nepríjemnosti: „To sa môže stať iba na Slovensku“. Pritom však ide o veci, ktoré sa dejú všade – meškajúce vlaky, byrokratické chyby, nefunkčné služby či zvláštne rozhodnutia úradov. Rozdiel je len v tom, že inde to ľudia berú ako bežnú, hoci bizarnú súčasť reality, zatiaľ čo u nás sa z toho robí národná diagnóza. Problémy existujú všade, záleží len na tom, ako si ich ľudia interpretujú.
Rovnako skreslený obraz vzniká aj pri idealizovaní zahraničia. Často sa hovorí, že v Rakúsku „všetko funguje“, že je tam poriadok, disciplína a dokonalosť. Lenže stačí sa prejsť napríklad po niektorých častiach Viedne a človek zistí, že aj tam existujú zanedbané stanice, neporiadok či miesta, ktoré majú k idyle veľmi ďaleko.
Zaujímavým fenoménom je aj jazyk mladšej generácie, najmä slečien a mládencov z bilingválnych gymnázií a prostredí silne ovplyvnených angličtinou. V bežnej reči často nahrádzajú slovenské slová anglickými výrazmi, aj keď na to nie je žiadny dôvod. Vety typu „on je taký hot“, „mám taký feeling“, „má to taký vibe“ alebo dokonca „má taký skin“ namiesto odtieňa pleti sa stávajú bežnou súčasťou komunikácie. Slovenské slová sa nahradia anglickým preto, že znejú ľuďom, ktorí ich používajú „lepšie,“ alebo sa sami cítia pri ich používaní dôležitejší, akoby príslušníkmi nejakej elity. Deje sa tak už nielen s jazykom, ale napríklad aj s používaním bratislavského prízvuku v iných regiónoch Slovenska.
Aj vplyvom kultúrnej indoktrinácie majú mladí ľudia pocit, že anglické slovo dokáže situáciu popísať presnejšie, napriek tomu, že na dané slovo môže existovať v slovenčine 40 rôznych synoným, pri ktorých vďaka rozličnému citovému zafarbeniu dokážeme dať vete taký význam, aký chceme. Avšak tu prichádza na rad presne ten istý mechanizmus, ktorý stojí za celým komplexom malosti – pocit, že vlastné je menej hodnotné než cudzie.
Jazyk nie je len nástroj. Je to spôsob myslenia, identita, pamäť aj kultúrna kontinuita. Ak sa začne systematicky a zbytočne nahrádzať, nielenže sa stráca presnosť a pestrosť vyjadrovania, ale aj vzťah k vlastnej kultúre.
Podobný jav možno vidieť aj v kultúre. Neraz počuť mladých ľudí, ako sa vysmievajú zo starších slovenských alebo československých pesničiek od interpretov ako napríklad Hana Zagorová. Tvrdia, že texty boli primitívne, naivné alebo že išlo o trápne prerábky zahraničných hitov. Zaujímavé však je, že tí istí ľudia často bezvýhradne obdivujú anglické či španielske skladby, ktorých textom v skutočnosti vôbec nerozumejú. Keby si mnohé svetové hity preložili do slovenčiny, zistili by, že obsahovo sú neraz ešte jednoduchšie než piesne, ktorým sa vysmievajú. Opakovanie jednej vety dvadsaťkrát za sebou, banálne frázy o láske, sexe, peniazoch, alkohole či párty – to všetko je v populárnej hudbe úplne bežné bez ohľadu na jazyk.
Keď človek nerozumie cudziemu jazyku (alebo aj rozumie, ale pri uchvátení celkovou rytmikou piesne si to tak neuvedomuje), často si do textu premieta väčšiu hĺbku, než tam v naozaj je. Cudzia reč znie našincovi vznešenejšie, tajomnejšie, a preto možno aj inteligentnejšie. Lenže po preklade či pri zamyslení sa nad textom sa neraz ukáže, že ide o úplne obyčajné verše, niekedy dokonca jednoduchšie než texty domácich autorov, ktoré bývajú označované za zastarané či trápne.
Toto všetko však neznamená, že by sme mali odmietať cudzie jazyky, ich znalosť je prirodzene prínosná. Poznať angličtinu, nemčinu, taliančinu či latinčinu je veľkým obohatením. Problém nastáva v momente, keď začneme veriť, že cudzí názov automaticky znamená vyššiu hodnotu, slovenský názov menejcennosť a keď vlastný jazyk začneme vytláčať ako niečo menej moderné, či v súčasnej hovorovej reči menej „cool“. Sebavedomý národ nepotrebuje maskovať všetko anglickými výrazmi. Nemá potrebu tváriť sa, že je niekým iným. Vie, že kvalita výrobku, firmy, školy alebo ubytovacieho zariadenia nezávisí od toho, či sa volá Grand Luxury Residence alebo jednoducho „Veľký dvor“.
Slovenčina nie je prekážkou modernosti ani znakom zaostalosti. Je to jazyk, v ktorom sa modlili naši starí rodičia, písali básnici, spievali ľudové piesne a v ktorom dodnes premýšľajú milióny ľudí. Ak sa zaň začneme hanbiť, problém nie je v jazyku. Problém je v tom, ako vnímame sami seba.
Existuje však aj opačný extrém. Niektorí ľudia reagujú na tento pocit menejcennosti prehnaným nacionalizmom, mávaním vlajkami pri každej príležitosti a neustálym presviedčaním seba i ostatných, že Slovensko je najlepšie vo všetkom. Ani to však nie je prejav zdravého sebavedomia. Človek, ktorý si je istý svojou hodnotou, nemusí neustále kričať, aký je výnimočný. Primerané vlastenectvo znamená mať rád svoju krajinu, svoj jazyk, svoje tradície a zároveň si uvedomovať ich silné aj slabé stránky. Nemusíme sa hanbiť za slovenčinu, ale ani sa nemusíme hrať na svetovú veľmoc. Slovensko nie je stredom vesmíru, ale ani bezvýznamnou škvrnou na mape.
Skutočné sebavedomie nevzniká z obdivovania cudzích vzorov ani z prehnaného búchania sa do pŕs a teatrálneho zdôrazňovania slovenskosti. Vzniká z toho, že človek pozná svoju hodnotu a nepotrebuje ju dokazovať ani sebe, ani ostatným. Tak je to aj s národom. Sebavedomý národ sa za seba nehanbí, ale zároveň nepotrebuje každú chvíľu vykrikovať, aký je veľký. Stačí, keď je sám sebou a stojí pevne na svojich nohách.
KSH
