V školách sa postupne zavádza reforma, ktorá presadzuje blokové vyučovanie, rušenie klasického zvonenia či prepájanie viacerých predmetov do jedného celku. Reformátori tvrdia, že tradičný model školstva je „zastaralý“ a pochádza ešte z čias Márie Terézie. Potom však vzniká legitímna otázka: ako je možné, že práve tento systém dokázal vychovať celé generácie odborníkov, technikov, lekárov, učiteľov či vzdelaných ľudí, zatiaľ čo po desaťročiach rôznych experimentov a reforiem úroveň vedomostí podľa mnohých meraní aj praktických skúseností skôr klesá?
Čoraz viac sa ustupuje aj od klasického známkovania, pretože vraj predstavuje príliš subjektívne hodnotenie zo strany učiteľa. Namiesto jasných výsledkov sa zavádzajú rôzne slovné hodnotenia a neprehľadné systémy, pri ktorých sa často stráca hranica medzi snahou motivovať a rezignáciou na nároky.
Mnohí učitelia zároveň upozorňujú na rastúcu nerovnováhu v školskom prostredí. Žiakom pribúdajú práva a úľavy, zatiaľ čo na pedagógov sa prenáša stále viac povinností, administratívy a zodpovednosti. Autorita učiteľa sa oslabuje a od žiakov sa očakáva čoraz menej disciplíny, rešpektu či osobnej zodpovednosti za vlastné výsledky.
Škola pritom nemá byť iba miestom „pohody“ a experimentov, ale predovšetkým priestorom, kde sa mladý človek učí systematickosti, vedomostiam, sústredeniu a zodpovednosti, čím sa pripravuje na pracovný režim a výkon zamestnania v dospelosti. Ak sa zo vzdelávania odstránia pevné pravidlá, nároky a prirodzená motivácia dosahovať výsledky, môže to mať vážne dôsledky pre celú spoločnosť.
Kresťansko-socialistické hnutie
