V týchto májových dňoch, 8. respektíve 9. 5., si pripomíname významný medzník v dejinách ľudstva, a to kapituláciu nacistického Nemecka a koniec 2. svetovej vojny v Európe. Tento sviatok je hlbokou pripomienkou toho, že zlo môže byť mocné, hlučné a kruté, no nikdy nesmie byť považované za neporaziteľné. Pre nás v Kresťansko-socialistickom hnutí je Deň víťazstva nad fašizmom predovšetkým dňom pamäti, úcty, pokory a zamyslenia sa nad tým, kam až môže človek zájsť, keď sa odvráti od lásky, spravodlivosti a úcty k druhému človeku.
2. svetová vojna bola zápasom medzi civilizačnými princípmi života a smrti, medzi ľudskosťou a ideológiou nenávisti. A hoci dejiny nikdy nie sú čiernobiele vo všetkých detailoch a hoci aj na strane víťazov dochádzalo k nespravodlivostiam, krivdám či pomste, nemožno relativizovať základnú pravdu: nacizmus predstavoval jednoznačné zlo. Bol postavený na nadradenosti jedných ľudí nad druhými, na pohŕdaní slabšími, na rasovej nenávisti, na vraždení nevinných a na systematickom ničení celých národov. Preto je nebezpečné, keď sa dnes niekto snaží zahmlievať historickú pravdu, zamieňať, ktorá strana bola lepšia alebo vytvárať dojem, že „všetci boli rovnakí“. Nie, neboli.
Áno, počas vojny a aj po nej sa diali tragédie, dochádzalo k excesom, nevinní ľudia boli neraz nespravodlivo potrestaní a mnohí skutoční vinníci dokázali uniknúť spravodlivosti. Dejiny po vojne priniesli aj bolestné kapitoly, ktoré nemožno zamlčať. Ale tieto skutočnosti nesmú zatieniť samotnú podstatu Víťazstva ani gigantickú obeť národov Sovietskeho zväzu a vojakov Červenej armády, ktorí niesli rozhodujúce bremeno boja proti nacizmu.
Práve Červená armáda oslobodila veľkú časť Európy od nacistického teroru. Milióny sovietskych vojakov položili svoje životy ďaleko od domova, často v strašných podmienkach, aby zastavili vojenskú mašinériu, ktorá chcela ovládnuť svet. Aj slovenská zem bola pokropená krvou týchto vojakov. Ich hroby dodnes stoja v našich mestách a dedinách ako tiché svedectvo obete. Je smutné, keď sa dnes niektorí snažia túto obeť vymazať, zosmiešniť alebo prepisovať dejiny podľa aktuálnej geopolitickej módy. Národ, ktorý si prestane vážiť osloboditeľov, riskuje, že raz nebude mať nikoho, kto by ho oslobodil znovu.
Pre kresťana má však tento deň aj hlbší duchovný rozmer. Nie je náhodou, že práve 8. máj je spájaný aj so sviatkom zjavenia svätého Michala archanjela na hore Gargano. Svätý Michal je v kresťanskej tradícii ochrancom pred zlom, bojovníkom proti Satanovi, symbolom víťazstva svetla nad temnotou. Táto symbolika je mimoriadne silná. Koniec vojny v Európe tak môžeme vnímať nielen ako vojenské víťazstvo, ale aj ako duchovné pripomenutie, že diabol nenávisti, pýchy a smrti nemá posledné slovo.
Počas vojny sa navyše udialo množstvo udalostí, ktoré veriaci dodnes považujú za zázračné. V ťažkých chvíľach sa ľudia obracali k Bohu viac než inokedy. V radoch sovietskych vojakov bolo množstvo veriacich, zväčša pravoslávneho vyznania. Aj samotný Josif Stalin, ktorý bol hlavou a symbolom sovietskeho režimu, si v čase najväčšieho ohrozenia Moskvy uvedomoval silu viery prítomnej v ruskom národe a údajne sa aj sám modlil. Povráva sa, že počas kritických dní vojny nechal obletieť Moskvu s ikonou Presvätej Bohorodičky, aby vyprosil ochranu mesta pred nacistickou inváziou. Aj tento tvrdý a podľa niekoho cynický vládca v hodine smrteľného nebezpečenstva pochopil, že človek nie je všemocný a že národy potrebujú nielen zbrane, ale aj duchovnú silu.
Je nebezpečné, keď dnešný svet stráca pamäť a z vojny sa robí len abstraktná kapitola učebníc. Keď mladé generácie prestávajú chápať, čo znamená nacizmus, kam vedie nenávisť voči iným národom, chudobným či slabým. Kresťanský socializmus zdôrazňuje dôstojnosť človeka, solidaritu, sociálnu spravodlivosť a mier medzi národmi. Nacizmus bol presným opakom týchto hodnôt – kultom presadzovania sily, nadradenosti a ponižovania človeka.
Dnešný svet opäť potrebuje mier ako soľ. Potrebuje pokoj medzi národmi, ale aj pokoj medzi ľuďmi navzájom. Potrebuje menej nenávisti, menej propagandy, menej cynizmu a viac ľudskosti. Aj preto mnohí veriaci s nádejou vnímajú dátum zvolenia pápeža Leva, od ktorého 8. mája uplynul presne rok. Vidíme v tom určitú symboliku a možno aj znamenie času. Bol zvolený práve v období, keď je svet zmietaný vojnami, rozdelením a strachom. V čase, keď sa opäť hovorí o zbrojení viac než o mieri. Meno Lev zároveň pripomína silu, odvahu a pevnosť vo viere a viacerí pápeži, ktorí si zvolili toto meno, zohrali významnú úlohu v dejinách a vo veci mieru či sociálnej spravodlivosti. Možno práve tento pontifikát prinesie dôraz na zmierenie, spravodlivosť a pokoj medzi národmi. Svet dnes nepotrebuje ďalších mocipánov a obchodníkov so smrťou. Potrebuje hlas mieru.
Na 8. máj preto nesmieme hľadieť len ako na historické výročie. Je to výzva chrániť pravdu pred prepisovaním dejín a postaviť sa proti novodobým formám nenávisti a neľudskosti. Výzva nezabudnúť na obete vojny ani na tých, ktorí bojovali proti nacizmu. A zároveň výzva budovať spoločnosť, kde človek nebude človeku vlkom, ale bratom. Nech je dnešný deň aj modlitbou za všetkých padlých, za mier vo svete a za to, aby sa táto tragická epocha minulosti už nikdy nevrátila v novej podobe.
Česť pamiatke obetí nacizmu. Sláva osloboditeľom. A pokoj všetkým ľuďom dobrej vôle.
Kresťansko-socialistické hnutie
