Človek je bytosť, ktorá je telesná i duchovná zároveň. Jeho sexualita je hlbokou silou, ktorá formuje osobnosť, medziľudské vzťahy aj schopnosť niesť zodpovednosť v rodine, v práci i v spoločnosti. Dnes je, žiaľ, často aj zo strany psychológov či psychiatrov čoraz viac podporovaná a propagovaná stimulácia sexuálneho napätia formou sebauspokojovania, čiže masturbácie. Ide však naozaj o neškodnú či dokonca „zdravú“ činnosť?
Nie je náhodou, že ešte v 20. storočí, a to naprieč rôznymi ideologickými tábormi, vrátane kapitalistických krajín, bola masturbácia považovaná za nežiaduci zlozvyk. Lekári, pedagógovia aj morálni autori upozorňovali, že nadmerné obracanie sexuality dovnútra oslabuje vôľu, rozptyľuje pozornosť, znižuje pracovnú disciplínu a narúša prirodzený vzťah muža a ženy.
Napríklad švajčiarsky lekár Samuel Tissot, žijúci v 18. storočí, tvrdil, že masturbácia spôsobuje fyzické i psychické choroby, slabosť, stratu energie a dokonca telesné deformácie. Anglický psychiater Henry Maudsley (1835 – 1918) použil termín „masturbačné šialenstvo“, ktorým označoval poškodenie mozgu, o ktorom sa predpokladalo, že je spôsobené nezriadenou masturbáciou.
Pozrime sa na to, aké úžasné diela a stavby dokázali vytvoriť ľudia napríklad v stredoveku, keď ani zďaleka nedisponovali takými technologickými možnosťami, aké máme dnes. Ľudia boli hriešni v každej dobe. Ale kresťanská kultúra brala vážne, že energia človeka je obmedzená. Kam ju nasmeruješ, takým smerom rastieš. Ak sa uzatváraš do neustáleho cyklu sebastimulácie a erotickej fantázie, veľká časť tejto energie ide navnivoč. Myslíte, že by ľudia v minulosti dokázali také veľké veci bez viery, pevnej vôle a ponorení do nekonečného kruhu masturbácie a záhaľky, ako to často vidíme u našej mladej generácie?
V starovekej a stredovekej spiritualite bola askéza chápaná ako tréning slobody. Nie ako nenávisť k telu, ale ako jeho integrácia. Keď mnísi stavali kláštory, keď vznikali katedrály, keď sa písali monumentálne diela, bola za tým disciplína, sústredenie a vnútorná sila.
Kresťanská tradícia nikdy neodmietala sexualitu ako takú, naopak, považuje ju za dar. Už v knihe Genezis sa hovorí, že Boh stvoril človeka ako muža a ženu a „bolo to veľmi dobré“. Boh ich požehnal a povedal im: „Ploďte a množte sa a naplňte zem!“ Sexualita je teda súčasťou Božieho plánu. No je to dar, ktorý má zmysel v láske, vernosti a plodnosti, nie v mechanickom uvoľňovaní napätia.
Kresťanstvo nehlása, že telo je zlé. Veď samotné vtelenie Krista ukazuje, že telo je hodné dôstojnosti. Ale tak ako oheň hreje v kozube a ničí mimo neho, aj sexualita má určený svoj priestor na realizáciu, a tým je manželské spolužitie. Kresťanská morálna teológia preto chápe masturbáciu ako vytrhnutie sexuality z jej vzťahového rozmeru. Telo sa používa, ale druhý človek tam chýba. A tam je problém.
Nadmerná masturbácia, najmä v spojení s pornografiou, vedie k otupeniu citlivosti a zníženiu schopnosti prežívať intimitu v reálnom vzťahu, nárastu osamelosti a sociálnej izolácie, zníženej motivácii, vyššej únave a rozptýlenosti a deformácii pohľadu na druhého človeka ako na objekt, nie osobu.
Sebazaprenie ako civilizačná hodnota
Aj socialistická spoločnosť, hoci nebola viazaná na náboženstvo, si uvedomovala, že človek bez sebadisciplíny je ľahko manipulovateľný. Práca, tvorivosť a budovanie spoločného dobra si vyžadujú vnútornú silu, nie rozbitú pozornosť a neustále uspokojovanie pudov. Sexualita socialistického človeka mala smerovať k reálnemu vzťahu, nie k izolovanému, narcistickému prežívaniu.
Literatúra z obdobia socializmu zaoberajúca sa pohlavným životom sa k masturbácii stavala kriticky. Napríklad Rozinajová (1989) v Etike heterosexuálnych vzťahov uvádza, že „trvalé a náruživé sebaukájanie sa, tzv. onanizmus, pôsobí škodlivo na zdravie a vývoj najmä dospievajúceho. Zanecháva negatívne stopy na jeho psychike a nepriaznivo ovplyvňuje celkové psychologické procesy.“ Dodáva, že ide o návyk, ktorý môže negatívne ovplyvniť sexuálny život v dospelosti a v manželstve. Béla Buda v knihe Neprebádané tabu (1978) naznačuje, že trvalejšia onánia môže spôsobiť u muža impotenciu. Jozef Kuric vo svojom príspevku Dospievanie a pohlavná výchova (1986) píše, že onánia vo veku dospievania „býva prejavom slabej vôle, nepevnej a nervove narušenej osobnosti dieťaťa.“
Rozinajová na záver poukazuje na potrebu silnej vôle a sebaovládania pri odolávaní túžbe po orgazme pomocou masturbácie. Ľudská pohlavnosť sa má spájať s citom lásky a podriaďovať sa etike pohlavného života. „Orgazmus bez lásky nie je v súlade s mravnými požiadavkami pohlavného života.“ Pripomína tiež, že okrem masturbácie takéto zameranie sa iba na orgazmus uplatňujú niektorí aj pri heterosexuálnom pohlavnom styku, keď nie je uskutočňovaný na základe vzájomnej lásky. Takýto druh koitu označuje za nemorálny.
Čo sa zmenilo dnes?
Dnes sledujeme pravý opak. Masturbácia je intenzívne propagovaná ako „zdravá“, „nevyhnutná“ a „oslobodzujúca“. Médiá, reklama a porno-priemysel z nej robia normu, ba dokonca povinnosť. Kto má pochybnosti alebo to priamo odmieta, je vysmievaný ako spiatočník.
Komu však všetko toto slúži? Dnešné kapitalistické elity nepotrebujú silných, zakorenených ľudí schopných obety, vzťahu a odporu. Potrebujú armádu osamelých konzumentov, ktorí si uľavia pred obrazovkou, namiesto toho, aby sa búrili, milovali, zakladali rodiny alebo menili spoločnosť. Človek, ktorý si vystačí sám so sebou a so svojím displejom, je ideálny pracovník-robot a poslušný zákazník, ktorý pre kapitalistov nepredstavuje žiadne riziko ani konkurenciu, ale čistý zdroj príjmov.
Samotné zhrešenie jednotlivca, ktorý podlieha pokušeniu v dnešnej presexualizovanej spoločnosti, nie je niečo, čo by sme ako kresťania mali odsudzovať s hnevom alebo pohŕdaním. Človek je slabý a zraniteľný, a navyše je obklopený kultúrou, ktorá ho neustále zo všetkých strán bombarduje sexom – cez médiá, internet, filmy, reklamu či rôznymi spôsobmi sa podsúvajúcu pornografiu. V takomto prostredí je pre človeka veľmi ťažké zachovať čistotu a sebaovládanie.
Zavrhnutiahodné sú však tvrdenia a názory, ktoré masturbáciu prezentujú ako niečo pozitívne a prospešné. Propagovanie mechanického uvoľňovania sexuálnej energie ako „normálneho“ či „zdravého“ správania je v zmysle kresťanskej morálky nebezpečné a pochádza od zlého, lebo odvracia preč energiu, ktorá má byť využitá pre lásku, vernosť a život. Boh skôr odpustí hriešnikovi, ktorý padol, ako tým, ktorí aktívne šíria klam o „dobrej masturbácii“ a ohrozujú tak duševnú i telesnú integritu predovšetkým mladej generácie.
Kresťansko-socialistické hnutie (KSH)
