Slovo súdruh je dnes často vnímané skreslene, zúžené výlučne na politickú či ideologickú nálepku 20. storočia. Takýto pohľad je však povrchný a historicky nepresný. V skutočnosti ide o hlboko významné slovo, ktoré vyjadruje viac než obyčajné priateľstvo či spolubytie v jednom priestore.
Z jazykového hľadiska je kľúčová predpona „sú-“, ktorá nevyjadruje len blízkosť, ale akýsi súlad, súnáležitosť, spolupatričnosť a spoločný smer. Súdruh teda nie je len niekto, kto ide vedľa nás, ale niekto, kto ide s nami na tej istej ceste, s rovnakým cieľom, v rovnakom zápase.
Na rozdiel od slova druh či priateľ má súdruh v sebe rozmer spoločného putovania, zdieľania osudu, radosti aj utrpenia. Je to slovo vzťahové, nie formálne. Neoznačuje len vzťah sympatie, ale vzťah zodpovednosti.
Súdruh v kresťanskej tradícii
Často sa zabúda, alebo sa to účelovo zamlčuje, že slovo súdruh existovalo dávno pred socialistickou érou. Objavuje sa v starších slovenských textoch, vrátane kresťanských a hagiografických diel, najmä v životopisoch svätých.
Napríklad v dejepisnom diele Dejiny sv. Cirkve z roku 1895, napísanom Andrejom Truchlým, kňazom banskobytrického biskupstva, sa toto slovo celkovo používa až 14-krát, napríklad v nasledovnej vete: „Zo staroslavného a svetovládneho Ríma, v ktorom meste sv. apoštol Peter založil prekvetajúcu cirkevnú obec a jako prvý biskup a pápež bol ukrižovaný, a zase horlivý súdruh jeho, apoštol národov, sv. Pavel, bol sťatý, rozširovali učeníci a nástupci apoštolskí učenie Pána ]ežiša Krista po celej Italii, ba i po všetkých susedných krajinách, ktoré ríši rímskej poddané boly.“
Podobne sa spomína toto slovo aj v ďalších kresťanských textoch, napríklad v publikácii Život sv. Andreja a Benedika, slov. pustovníkov z roku 1924, alebo v známom diele mapujúcom životy katolíckych svätcov s názvom Legenda čili Čítanie o svätých a vyvolených Božích, ktorá vyšla v roku 1907.
V týchto textoch súdruh označoval spolupútnika na ceste viery, spolupracovníka v službe Bohu respektíve človeka, ktorý zdieľa povolanie, obetu a riziko. Svätci nemali „fanúšikov“ ani „followers“. Mali súdruhov – ľudí, ktorí s nimi kráčali, trpeli, riskovali a často aj umierali. V tomto zmysle má slovo súdruh silný evanjeliový rozmer: pripomína učeníkov, ktorí kráčali s Kristom, nie ako jednotlivci, ale ako spoločenstvo.
Slovo, ktoré sa nedá zredukovať
To, že bolo slovo súdruh v 20. storočí masovo používané v socialistickom prostredí, z neho nerobí slovo bez hodnoty. Rovnako ako slová solidarita, spoločenstvo či sociálna spravodlivosť – ani tie nevznikli v straníckych sekretariátoch. Problémom nikdy nebolo slovo samotné, ale spôsob, akým sa s ním narábalo. Niekedy bolo používané v ironickom duchu, alebo bol jeho význam znižovaný len na príslušníkov silových zložiek štátu, učiteľov, úradníkov či členov komunistickej strany.
Ak sa zbaví obsahu, stane sa frázou. Ak sa však vráti k svojmu pôvodnému významu, opäť získa hĺbku. Aj mnohí komunisti mali k tomuto slovu skutočnú, ba až posvätnú úctu. Nebola to pre nich len fráza, ale výraz rovnosti a spolupatričnosti, že nikto nie je viac než druhý a všetci sme na jednej lodi. Utrpenie jedného súdruha sa týka všetkých ostatných súdruhov.
Toto slovo totiž začali komunisti používať už pri začiatku svojho organizovania sa v prostredí kapitalistických tovární, na pracoviskách a na členských schôdzach. Išlo tam nie o ideologické poučky, ale o praktický pocit spolupatričnosti v boji proti vykorisťovaniu, biede a sociálnej nespravodlivosti. Slovo súdruh pripomínalo, že človek nie je proti systému sám, ale že má vedľa seba ľudí – súdruhov, ktorí kráčajú tou istou cestou.
A práve tu sa, napriek historickým konfliktom, dotýka kresťanský a socialistický étos. Ako už vieme, praktický život prvých kresťanov nemal ďaleko od myšlienok, ktoré hlásajú komunisti. Ak si odmyslíme filozofický svetonázor, obe sa zakladali na solidarite namiesto individualizmu a konkurencie, spoločenstve ľudí a vzájomnej zodpovednosti namiesto sebectva.
Most medzi dvoma tradíciami
V dobe extrémneho individualizmu, kde sa človek učí myslieť len na seba, je pojem súdruh tichou provokáciou. Hovorí, že nie sme ostrovy, že náš život nie je sólo jazda, ale spoločná púť. Že zodpovednosť za druhých nie je slabosť, ale cnosť.
Samozrejme, dejiny ukázali aj zlyhania: zneužitie či sprofanovanie slova, ideologickú prázdnotu, pokrytectvo či dokonca násilie. No zlyhanie ľudí neznamená zlyhanie pojmu a hlbšej myšlienky. Ani kresťanstvo nemožno odsúdiť pre hriechy ľudí, ktorí sa k nemu hlásia, ani slovo súdruh pre jeho deformácie.
Ak sa vrátime k pôvodnému významu, súdruh nie je stranícka nálepka, ale stáť pri druhom, niesť bremeno spolu a odmietnuť logiku „každý sám za seba“. V tomto zmysle môže byť teda slovo súdruh znovu pochopené ako pojem, ktorý spája . Nie ako nostalgický symbol minulosti, ale ako protiváha dnešného atomizovaného, bezohľadného sveta.
KSH
