Keď sledujeme súčasnú politickú scénu, občas to vyzerá, akoby sa vrcholní predstavitelia vrátili do detstva a presunuli na pieskovisko. Politické debaty a spôsob vyjadrovania jednotlivých predstaviteľov sa čoraz viac podobajú detským hádkam o tom, kto komu zobral formičku alebo kto prvý postavil hrad. Vyhlásenia politikov súvisiace s vojnovými konfliktami znejú ľahkovážne, akoby išlo o hranie sa s gumipuškami či plastovými vojačikmi. Lenže tu nejde o piesok, kýbliky a hračkárskych vojakov, ale o riadenie štátu, skutočné vojny a životy ľudí.
Sociálne siete im pritom slúžia ako megafón. Odkazy, ktoré by sa kedysi riešili súkromným telefonátom alebo diplomatickou poštou, dnes lietajú vo forme statusov a videí. Namiesto diplomatického jazyka sa dostali k slovu osobné útoky, posmešky a často aj vulgárnosť, ba dokonca fyzické napadnutia. Politické rokovania, či už u nás alebo vo svete, sa podobajú lacným komediálnym seriálom a argumentačné spory oponujúcich si politikov vyznievajú ako hádky žiakov druhého stupňa základnej školy o tom, kto komu prebral „frajerku“.
Takýto štýl politiky síce u niekoho priťahuje pozornosť, ale oberá ju o kultúru a dôstojnosť. Ľudia, ktorí by mali byť pre občanov vzorom pokoja, inteligencie a rozvahy, pôsobia skôr ako deti v škôlke či nevybúrení teenageri. A výsledkom je, že vážne témy sa strácajú v prachu pieskoviska.
