V historickom vedomí sa pojem totalitný režim spája najmä s režimami 20. storočia – fašizmom, nacizmom či socializmom, aj keď v poslednom prípade nie úplne opodstatnene, najmä ak sa pozrieme na súčasný režim a porovnáme ho s obdobím spred roka 1989. Totalita totiž nemusí vždy prichádzať s okázalou a ráznou propagandou, jednotným straníckym vedením alebo vojenskými prehliadkami. Dnešný kapitalizmus vytvoril svoj vlastný represívny aparát – decentný, často sa opierajúci o zákony a tváriaci sa spravodlivo, ale o to neúprosnejší. Namiesto ostnatého drôtu máme gabionové ploty, namiesto gulagov minimalisticky dizajnované fabriky, namiesto väzenských ciel a špinavých pracovísk máme sterilné kancelárie a výrobné haly a namiesto politických väzňov máme robotníkov, ktorí sa boja ozvať.
Pracovisko ako mikrodiktatúra
V kapitalistickej spoločnosti je pracovisko častokrát miestom tichej tyranie. Od zamestnanca je vyžadovaný stopercentný výkon, avšak nie vždy má k tomu zabezpečené potrebné podmienky a ani veci na strane zamestnávateľa nie sú zariadené na sto percent, alebo sa tak iba tvária. Keď v niečom zamestnávateľ očividne pochybí, snaží sa celú vec bagatelizovať. Ak ale nájde nedostatok u zamestnanca, ten môže očakávať bez zľutovania rôzne druhy postihov. Mnohé podniky akoby hľadali v zamestnancovi už od začiatku svojho nepriateľa – striehnu na každé malé pochybenie alebo zlyhanie, aby mu to mohli dať pocítiť a vo svojich smerniciach majú vypracovaný celý aparát trestov. Preto sa často celý pracovnoprávny vzťah u nás namiesto budovania niečoho vyššieho podobá na naháňačku medzi mačkou a myšou alebo preťahovanie lanom, kde zamestnanci ťahajú za ten kratší koniec.
Na niektorých pracoviskách sú dokonca zamestnanci priamo ohrození na živote a zdraví. Stáva sa, že zamestnanec podpisuje bezpečnosť ochrany a zdravia pri práci, ale počas výkonu práce je nepriamo donútený nedodržiavať tieto zásady – či už v dôsledku nedostatočne zabezpečenej infraštruktúry, časového tlaku nútiaceho hľadať pri práci rôzne „skratky“ a podobne. Keď sa však stane pracovný úraz, na vine je zamestnanec, pretože nedodržal BOZP alebo neupozornil na bezpečnostné závady. V prípade upozornenia na nedostatky pri bezpečnosti práce ale zamestnávateľ povie zamestnancovi: „Ak sa ti nepáči, nemusíš tu robiť.“ Existujú prípady, kde zamestnanec nebol ani poriadne zaškolený ohľadne bezpečnosti a podpísať údajné absolvovanie školenia mu narýchlo dali až po pracovnom úraze.
Aj keď zákonník práce priznáva zamestnancom určité práva a sociálnu ochranu, v realite, najmä ak ide o veľkú firmu, má často zamestnávateľ takmer neobmedzenú moc nad zamestnancom: určuje čas, spôsob, tempo práce, ba aj súkromný život človeka – cez rôzne vnútorné smernice a kódexy, nariadenia, pravidlá správania sa na sociálnych sieťach či zákaz vyjadrovania sa verejne. Dodržiavanie týchto vecí je zvyčajne zamestnávateľmi intenzívne monitorované.
Častou skutočnosťou je nedodržiavanie pracovného času v zmysle zákonníka práce, aj keď papierovo to môže vyzerať tak, že všetko sedí. Zamestnanci však bývajú nútení do rôznych bezplatných nadčasov, vraj „pre kolektív“ alebo „pre dobro podniku.“ Ak niekto odmietne robiť takéto nadčasy, je buď ostrakizovaný v rámci kolektívu, alebo sa ho vedenie firmy snaží zbaviť. V mnohých firmách zamestnanci trávia v práci podstatne viac času, ako je to uvedené vo výkaze odpracovaných hodín. V niektorých typoch prevádzok je zase bežnou praxou neexistencia prestávok, hoci na papieri ju má, ale keďže zamestnanca nemá kto na pol hodiny nahradiť, je fakticky donútený zotrvať na pracovisku a vykonávať pracovnú činnosť, aj keď to nemá zaplatené. Nehovoriac o kumulácii rôznych pracovných činností jedného zamestnanca, ktoré predtým robilo niekoľko pracovníkov. Všetko toto je spôsobené tým, že zamestnávatelia nechcú zamestnávať nikoho „navyše“ a snažia sa zo zamestnancov vyťažiť maximum.
V hierarchii pracovníkov dnešného korporátneho systému často neplatí zásada zodpovednosti, ale takzvaný zákon padajúceho hovna. Keď vrcholový manažment alebo vedenie firmy čelí tlaku zhora, napríklad zo strany vlastníkov, akcionárov, zmluvných objednávateľov alebo materských korporácií, urobí zvyčajne jednoduché riešenie: prenesie ťarchu na stredný manažment. Títo ľudia, neraz tiež pod existenčným tlakom, sa následne snažia naplniť absurdné plány a normy tým, že ešte viac „utiahnu slučku“ obyčajným zamestnancom – zvyšujú normy, skracujú prestávky, zavádzajú nezmyselné kontrolné mechanizmy, vyhrážajú sa „personálnymi zmenami“ či iným spôsobom buzerujú tých, ktorí sa nemajú ako brániť. Pracovné prostredie je tak prešpikované atmosférou strachu: ak sa ozveš, si nahraditeľný.
Prepúšťanie „pre nadbytočnosť“, výpoveď z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny či tzv. nepredĺženie zmluvy na dobu určitú sa stali zbraňami hromadného umlčovania. Systém je nastavený tak, aby zamestnanec vždy cúvol, keďže ani ten robot nie je bezchybný a pri desiatkach rôznych pravidiel a nariadení sa u každého zamestnanca dá nájsť nejaký „nedostatok“. Každý, kto má „nevhodný postoj,“ kladie otázky, poukazuje na absurdné postupy, neetickosť alebo sa dožaduje svojich práv, je systémovo eliminovaný. Niekedy aj v takých prípadoch, ak to myslí dobre a chce pomôcť podniku v napredovaní.
Z radového zamestnanca sa tak stáva moderný otrok v bielej košeli alebo montérkach, častokrát bez možnosti oponovať, bez psychologickej opory a bez skutočného hlasu vo veciach, ktoré sa ho najviac týkajú. Zamestnávatelia už nemajú potrebu sa ani tváriť, že im na zamestnancoch aspoň trochu záleží. Človek je len obyčajné nahraditeľné číslo, „položka“, „náklad“, ktorý treba optimalizovať. Nejde o jeho dôstojnosť, ale o výkon. Zdravie, rodinný život, duchovné potreby či osobné hranice sú nepodstatné. Pokiaľ ide o zisk, všetko je obetované a keď je už zdroj nevýkonný, tak sa ho každý snaží zbaviť.
Podchycovanie odborov zamestnávateľmi
Kolektívne vyjednávanie sa potláča. Odbory, kedysi hrdý nástroj robotníckej solidarity, sú dnes buď systematicky likvidované, alebo podchytené zamestnávateľom natoľko, že existujú len formálne, aby vytvorili ilúziu zastupovania zamestnancov a „zalepili im oči.“ V skutočnosti však v mnohých firmách fungujú ako predĺžená ruka zamestnávateľa: upokojujú nespokojných, zadržiavajú informácie, vyjednávajú kozmetické ústupky a dávajú zamestnancom pocit, že sa „niečo robí,“ aj keď sa v skutočnosti neurobí nič.
Zamestnanci, ktorí ešte veria v silu solidarity, sú znechutení, vyčerpaní a demoralizovaní. Pokusy o skutočný štrajk bývajú znefunkčnené ešte pred začiatkom – buď právnymi kľučkami, mediálnou diskreditáciou alebo vyhrážkami zo strany vedenia. Moderný kapitalizmus už nepotrebuje tajnú políciu, stačí mu interný audit, pár oddaných manažérov, niekoľko donášačov, personálne oddelenie a právne oddelenie, ktoré dokáže zničiť odpor jediným dokumentom. Keby sa predsa len podarilo vyhlásiť štrajk, sú v zálohe pripravení štrajkokazi a v radoch zamestnancov sa vždy nájde dosť takých, ktorí si budú myslieť, že keď naklusajú do práce, zamestnávateľ im udelí metál.
Toto všetko je v priamom rozpore s kresťansko-socialistickou predstavou práce ako dôstojnej a tvorivej činnosti, ktorej cieľom nie je maximalizácia zisku, ale rozvoj človeka, jeho rodiny a celého spoločenstva. Práca nemá byť krížom, ktorý človeka láme, ale cestou, na ktorej sa človek zjednocuje s Božou vôľou a prináša dobro pre spoločnosť. Ako hovorí sociálna náuka Cirkvi slovami sv. Jána Pavla II. v encyklike Laborem exercens: „Práca je pre človeka, nie človek pre prácu.“
Zákon v službách kapitálu
Právo v kapitalizme nie je univerzálnym štítom spravodlivosti. Je nástrojom triednej disciplíny a udržiavania nerovnováhy medzi mocnými a slabými. Zákony sa častokrát dajú ohýbať, protirečia si navzájom alebo sú v nich diery, ktorými dokáže prekľučkovať ten, kto si môže dovoliť kvalitného advokáta – a to je spravidla firma, nie jednotlivec. Bežný človek je odkázaný na poddimenzované a neosobné právne poradenstvo, ba častokrát sa ani neodváži domáhať spravodlivosti, pretože sa obáva zdĺhavého procesu, vysokých trov a neistého výsledku.
Mnohé zmluvy, či už ide o pracovné kontrakty, prenájom, spotrebiteľské úvery, hypotéky, poistky, sporenia, zmluvy o poskytovaní služieb alebo energetické zmluvy – sú formulované zámerne zložito, s množstvom dodatkov a „malých písmen“, ktorým bežný človek nerozumie. Zmluvy môžu obsahovať jednostranné výpovedné lehoty, pokuty, automatické predĺženia, zmeny podmienok bez súhlasu klienta či rôzne skryté poplatky a klauzuly.
Ľudia podpisujú tieto dokumenty pod tlakom – zo strachu, z núdze, často s vedomím, že „nemajú na výber“, pretože ak nepodpíšu, prídu o prácu, bývanie alebo základné služby. Táto situácia je formálne legálna, ale morálne neprijateľná. Z kresťanského hľadiska ide o hriech proti spravodlivosti a o vedomé zneužívanie nevýhodného postavenia blížneho.
Pracovné inšpektoráty, ktoré by mali dohliadať na dodržiavanie pracovného práva, sú dlhodobo podfinancované a v praxi často bezmocné, najmä voči veľkým korporáciám alebo firmám, ktoré majú silné väzby na politické špičky. Navyše, papier veľa znesie a niekedy pri zásahu inšpektorátu práce môže na to doplatiť najviac práve zamestnanec.
Súdy sú pomalé, byrokratické a pre obyčajných ľudí psychicky aj finančne odstrašujúce. V mnohých prípadoch sa človek pravdy a spravodlivosti domáha roky, pričom náklady na právne zastúpenie, poplatky a opakované pojednávania ho môžu existenčne vyčerpať. Systém je nastavený tak, že si ho môžu dovoliť najmä tí, ktorí už majú moc a peniaze.
Ani živnostníci a drobní podnikatelia, pokiaľ chcú vykonávať svoju činnosť poctivo, to nemajú jednoduché – hrozba likvidačných pokút, neskutočná byrokracia a finančný útlak zo strany štátu robia z drobného podnikania každodenný zápas o prežitie. Namiesto podpory sú živnostníci zatláčaní do kúta cez absurdné kontrolné mechanizmy, zmätočné predpisy a neustále meniace sa zákony, ktorým sotva rozumie aj samotný úradník. Kým nadnárodné korporácie dostávajú daňové úľavy a dotácie, drobnému remeselníkovi či majiteľovi malej predajne stačí jedno drobné pochybenie alebo pozabudnutie sa a je vystavený riziku likvidačnej pokuty alebo uzavretia prevádzky.
Dnešnú totalitu ešte viac umocňujú rôzne nezmyselné byrokratické pravidlá, obmedzenia a nariadenia, ktoré spôsobujú, že aj keď sú v spoločnosti rôzne prospešné iniciatívy a ľudia s dobrými nápadmi, ktorí by chceli zmeniť veci k lepšiemu, pri pokuse o ich realizáciu narazia na mnohé právne prekážky. Môžeme spomenúť napríklad partiu ľudí, ktorí vymaľovali posprejovanú autobusovú zastávku a namiesto pochvaly boli ešte obvinení z poškodzovania majetku.
Tento právny systém, ktorý sa navonok tvári ako neutrálny a spravodlivý, je v skutočnosti nástrojom udržiavania poriadku, kde silní bohatnú a slabí musia mlčať. Právo má však slúžiť človeku, nie kapitálu a zákon má chrániť slabého, nie zabetónovať výsady silného. Skutočný právny štát je taký, kde aj nemajetný človek nájde v právnom systéme oporu, nie trest.
Medializovaná poslušnosť
Médiá, ktoré by mali byť podľa zdravého poriadku služobníkmi pravdy, sú prevažne vo vlastníctve veľkých ekonomických skupín alebo financované vplyvnými osobami. V duchu starorímskeho „chlieb a hry“ produkujú obsah, ktorý odvádza pozornosť od podstatných vecí a uspokojí ľudí primitívnym, plytkým a duchovne otupujúcim druhom zábavy – reality show, bulvárom, lacným cynizmom, zosmiešňovaním jednoduchších ľudí či prehnaným individualizmom a kultom celebrít. Človek je udržiavaný v pasívnom stave konzumenta, ktorému je každodenne podsúvaný obraz sveta, v ktorom jediným zmyslom života je pôžitok, úspech, materiálne pozlátko, spotreba a kariéra. Takáto propaganda nie je hlučná ako v totalitách minulosti. Je sofistikovaná, rafinovaná a podsúva sa človeku všemožnými spôsobmi, dokonca aj pri činnostiach ako je vykonávanie potreby na toalete. Ničí schopnosť rozlišovať dobro a zlo, oslabuje svedomie a oberá človeka o dôstojnosť Božieho dieťaťa.
Na druhej strane médiá systematicky nechávajú ľudí v napätí a strachu rôznymi zastrašujúcimi správami rôznych tragédiách, o tom, kto, kde a pri akej bežnej činnosti prišiel o život, alebo exemplárnymi prípadmi „zlyhania jednotlivcov“ a potrestania malých rýb, napríklad zamestnancov pri drobnej krádeži, priestupku, inšpektora, ktorý zobral úplatok vo výške niekoľkých balíčkov ryže a kešu orieškov či dôchodcu, ktorý v návale hnevu napísal výhražný komentár na profile nejakého politika. Tak sa ľud udržiava vo vnútornom napätí a ponížení, aby sa bál, držal krok, neodporoval voči nespravodlivosti a neveril, že zmena je možná.
Druhým starovekým heslom, ktoré tento systém do bodky napĺňa, je „rozdeľuj a panuj„. Tým, ktorí majú v rukách moc, vyhovuje, keď je spoločnosť do určitej miery polarizovaná a obyvatelia sa hašteria medzi sebou kvôli zbytočnostiam, prehlbuje sa napätie medzi generáciami či rôznymi sociálnymi skupinami, kým skutočne dôležité veci im unikajú, takže sa nemôžu spojiť proti tomuto systému.
Sociálne témy a podstata dnešných problémov sú bagatelizované alebo zosmiešňované. Protesty sú vykresľované ako extrém, na jednej strane ich účastníkov démonizujú a na druhej nazývajú „konšpirátormi„, „dezolátmi“ či „piatou kolónou Vladimíra Putina.“ Podobne sa vysmievajú z kresťanov, ktorí berú vážne Božie slovo a žijú evanjeliom. Pre liberálov sú „katoliban„, „černokňažníci“ či „kresťanskí tmári,“ hoci v skutočnosti práve oni sú nositeľmi svetla pravdy a nádeje v temnote duchovnej púšte, ktorú vytvorila konzumná spoločnosť.
Údajný liberalizmus, ktorý sa tvári ako záruka slobody, v praxi netoleruje nič, čo sa vymyká jeho ideologickému rámcu. Je to nová forma farizejstva: v mene tolerancie potláča vieru, v mene „slobody“ pošliapava svedomie a v mene „racionality“ deštruuje všetko duchovné. Kto sa postaví proti tejto modle, je verejne ukameňovaný slovami, zablokovaný na sociálnych sieťach, paralyzovaný na trhu práce a odstránený z verejného života.
Neviditeľný aparát trestu
Dnešná forma trestu sa mierne líši od tých v minulých režimoch. Je predovšetkým existenčná: strata príjmu a bývania, spoločenské vylúčenie, psychický kolaps. Ak si „neprispôsobivý“ zamestnanec, firma s tebou rozviaže pomer. Ak si neplatič, exekútor ti vezme dom. Ak máš depresiu z preťaženia, systém ti zatiaľ ešte umožní ísť aspoň na dočasnú PN, kde s čiastočným príjmom prežívaš… a potom, späť „na panské.“
A čo s tými, ktorí sa nevzdávajú? Skutočne nezávislí novinári, aktivisti, novodobí disidenti systému či takzvaní politickí pacienti? Tu sa mechanizmus ešte vyostruje: mediálna diskreditácia, žaloby, politické prenasledovanie, hospitalizácia na psychiatrii alebo v extrémnych prípadoch aj väzenie. Nezákonnosť sa často maskuje ako „legálny“ proces: zámienky sa vždy nájdu, rovnako ako sa vždy nájde niekto ochotný podpisovať rozsudky.
Nehovoriac o tých, ktorí majú chtiac či nechtiac dočinenia s niekým, kto nemá problém ísť kvôli udržaniu moci aj cez mŕtvoly. Zaliatie niekde v betóne alebo zakopanie v lese sú len dva z brutálnych spôsobov, ako človek môže skončiť. Trest smrti nebol zrušený, len si s ním už nešpiní ruky súdnictvo.
Psychologický teror a vnútorná cenzúra
Kapitalizmus vytvoril nový typ totality – vnútornú. Človek sa naučil autocenzúre: nevyjadruje svoj názor na systém alebo podmienky v práci, nezapája sa do politického diania, mlčí o nespravodlivosti, bojí sa konfrontácie, hoci len slušnej. Bojí sa o prácu, o nájom, o svoje „dobré meno“ v systéme, kde sa všetko zaznamenáva a uchováva – referencie, hodnotenia, statusy na sociálnych sieťach. Totalita v kapitalizme nie je založená na príkazoch, ale na tlaku: „ak to neurobíš, niekto iný to spraví za teba“. Ideológia konkurencie zničila solidaritu.
Dnešná forma totality nemá centrálne vedenie, nemá jednu ideológiu ani jednotnú uniformu, aj keď má určitých spoločných menovateľov. Je to spleť pravidiel, zmlúv, algoritmov, spoločenských očakávaní a ekonomického tlaku, ktorá dusí jednotlivca. Sloboda sa formálne zachováva, ale len dovtedy, kým neohrozíš niekoho moc, vplyv alebo zisk.
Nespútavajú nás väzenské okovy, ale dlžoby a splátky, hrozba nezamestnanosti a tých, čo sú na tom horšie, aj tieň exekútora. Ani PS VB nepotrebujeme, stačí nám PS a donášačov sa tiež nájde neúrekom. Nemusíme mať tajnú políciu, stačia nám rôzni agilní posluhovači dnešného systému a sieť tichých konfidentov, ktorí podávajú správy o „nespoločenskom“ a nekonformnom správaní jednotlivcov. Sloboda slova tu síce formálne existuje, no rýchlo zaniká pod tlakom tých, ktorí držia v rukách reálnu moc. A tak sa dnes robotník, moderný politický väzeň, neborí za mrežami, ale v tichu svojej izby, obklopený hromadou účtov a spleťou paragrafov, ktoré ho nútia mlčať.
Akékoľvek hnutie, ktoré sa snaží túto realitu meniť, čelí represii: nielen zo strany štátu, ale aj verejnosti, ktorá je vychovávaná v duchu neodporovania systému. Aj preto sa ľudia, ktorí sa stotožňujú s myšlienkami sociálnej spravodlivosti a zdravých hodnôt, boja angažovať v politických hnutiach a zoskupeniach, každý chce mať len svoj kľud a nerobiť si ešte ďalšie zbytočné problémy… A tak zostáva represívny aparát dnešného kapitalizmu neohrozený a o to účinnejší.
Moderná totalita už nepotrebuje tvoj súhlas – stačí jej tvoj strach.
Kresťansko-socialistické hnutie
