V Dánsku približne pred dvomi mesiacmi parlament odsúhlasil zvýšenie veku odchodu do dôchodku na 70 rokov. Tento krok vnímame ako nehumánny, antisociálny a odtrhnutý od životnej reality obyčajných ľudí. Ide o ďalší príklad toho, ako neoliberáli stavajú čísla a zisk nad dôstojnosť človeka.
70 rokov je vek, pri ktorom značná časť ľudí už nedisponuje takými fyzickými ani psychickými schopnosťami, aby mohli zodpovedne a kompetentne vykonávať svoju prácu. Predstavme si človeka v takomto veku, ako musí dvíhať ťažké bremená, pracovať za pásom vo fabrike, stáť celý deň na nohách alebo tráviť celé dni šoférovaním. Ale ani úradnícke profesie nezvládne každý sedemdesiatnik, najmä v dnešnej dobe, keď na každom pracovisku zvyšujú tlak na výkon a zadeľujú zamestnancovi množstvo úloh, ktoré predtým robilo niekoľko ľudí. Nehovoriac o všemožných deadlinoch, termínoch a nekonečnej byrokracii.
To všetko bude musieť zvládať obyvateľ Dánska vo veku, keď už organizmus volá po oddychu a človek prežíva jeseň života. Nehovoriac o sociálnom aspekte dôchodku, kedy by mal mať starý rodič priestor venovať sa napríklad starostlivosti o vnúčatá, nakoľko podieľanie sa starých rodičov na výchove má zvyčajne pozitívny vplyv na dieťa, ktoré sa od nich môže naučiť množstvo vecí. Mnohí dospelí ľudia radi spomínajú na prázdniny či víkendy strávené s babkou alebo dedkom. Keby však dedo prišiel z nočnej služby a celý deň prespal, alebo by babička umierala od vyčerpania po smene vo fabrike, čo by z toho mali tieto deti?
Takéto rozhodnutia, aké sme mohli vidieť na príklade Dánska, nie sú o riešení problémov, ale o ich presúvaní na plecia obyčajných ľudí. A čoraz viac sa zdá, že ak sa ľudia sami nepostavia na odpor, budú musieť pracovať až do posledného dychu – či už za pásom, za pokladňou alebo v kancelárii. To koniec-koncov by aj väčšina vlád privítala, keďže starý človek je pre kapitalistický systém záťažou a ideálne by pre nich bolo, keby išiel z práce rovno do truhly.
Predpokladáme, že podobné trendy budú v nasledujúcich rokoch realitou aj v iných krajinách, vrátane Slovenska, pričom vlády budú svoje rozhodnutia ospravedlňovať takzvanou „neudržateľnosťou dôchodkového systému“ a „zlou demografickou situáciou“.
Kresťansko-socialistické odmieta zvyšovanie veku odchodu do dôchodku. Namiesto toho by sme mali zamerať svoje úsilie na dlhodobé riešenia, ako napríklad podporu tradičných, usporiadaných rodín, ktoré zabezpečia prirodzenú generačnú obnovu, zabezpečenie dôstojných pracovných podmienok a miezd v záujme zníženia odlivu pracovnej sily do zahraničia a návrat k spoločenskej solidarite, kde senior nie je prekážkou, ale prirodzenou súčasťou spoločnosti a rodiny.
Istý dôležitý doktor z Českej republiky raz tvrdil, že na dôchodok by mal ísť iba ten, komu fyzický stav neumožňuje ďalej pracovať. Dôchodok ale nemá byť len nejakou sociálnou dávkou pre niekoho, kto už je so silami na krajíčku. Človek si po desaťročiach poctivej práce zaslúži odpočinok. Nechceme nikomu zakazovať prácu v dôchodkovom veku, pokiaľ sa na to cíti alebo má k tomu iný racionálny dôvod a povaha jeho práce mu to umožňuje, ale odmietame, aby boli všetci pracujúci donútení systémom pracovať do sedemdesiatky.
Kresťansko-socialistické hnutie bude vždy stáť na strane tých, ktorých sa tieto rozhodnutia najviac dotýkajú – ľudí práce, rodín a starších občanov. Je čas vrátiť spoločnosti ľudskosť.
