«Sklamal som sa! Nieto nijakej pochybnosti. Bolo treba oslobodiť masy utláčaných. Ale naše spôsoby a metódy mali za následok iný druh utláčania a hrôzostrašné vraždenie. Vieš, že som na smrť chorý. Cítim sa ako stroskotanec na oceáne krvi nepočetných obiet. Bolo to síce treba, aby sme zachránili naše Rusko. Ale už je neskoro. Na návrat by sme potrebovali desať sv. Františkov z Assisi».
Toto je výrok Lenina počas jeho poslednej choroby maďarskému novinárovi a politikovi — ktorý bol katolíckym kňazom — Leninovmu priateľovi, Dr. Viktorovi Bedemu. Tento kňaz sa za svojich návštev v Rusku často stretol s Leninom a diskutoval s ním o komunizme, o revolúcii, o sociálnej spravodlivosti, o náboženstve ako prostriedku na dosiahnutie správnych medziľudských vzťahov, o tom, čo priniesol boľševický prevrat v Rusku a podobne. Znalcov Leninovho života neprekvapuje jeho dovolávanie sa ideálu, ktorý žil veľký stredoveký svätec, zakladateľ žobravých bratov františkánov. Lenin sa už počas svojho pobytu v Berne zaoberal Františkom Asiským, čítal jeho životopisy a odporúčal ich študovať.
Vzťahy medzi Bedem a Leninom boli počas ich novinárskej činnosti veľmi srdečné a pretrvávali celé roky. A Lenin nezabudol na svojho priateľa ani po rokoch, keď sa stal diktátorom. V poslednom roku života Bede navštevoval Lenina veľmi často. Lenin sa k nemu správal s obvyklou srdečnosťou. Nikto netušil, keď prechádzal od stráže k stráži, kto to vlastne tak často chodí do Leninovho bytu v Kremli.
Len on sám vedel, že jeho návštevník je katolíckym kňazom. A tak s ním aj rozprával, vlastne diskutoval. Vyprovokoval ho k tomu sám Lenin, ako keby bol chcel vedieť od svojho kňazského priateľa, čo si myslí o ňom a o jeho sociálnej revolúcii. Bede prišiel k názoru, že tento človek, o ktorom sa rozprávali toľké ukrutnosti, bol obeťou svojho sociálno-politického konceptu a že sa dal skôr proti svojej vôli ako zlomyselne zviesť k ohavným činom, a to svojou predstavou o štáte robotníkov. V súkromnom živote sa vôbec nezmenil. Ostal jemným a trpezlivým človekom, ktorý vie znášať veľa príkoria. No city jednotlivého človeka vždy ustúpili, kedykoľvek musel rozhodovať ako diktátor v štáte, kde vládol chaos a anarchia. Vtedy sa cítil byť povolaným vykonať akési vyššie poslanie, a to s paramystickou zanietenosťou človeka svojej rasy. Ideu sovietizmu bolo vraj treba rozšíriť po celom svete. O jej správnosti nikdy nezapochyboval. A preto bol ochotný priniesť akúkoľvek obetu, aj milióny nevinných ľudí. Pre neho neboli nevinní. Lebo všade videl odpor, všade zakuklených nepriateľov.
Lenin sníval o svetovláde sovietov. Bol presvedčený, že jej celý svet podľahne — okrem duchovnej veľmoci, katolíckej cirkvi, preto — povedal doslova — « lebo sa dôkladne stará o výchovu tých, ktorí ju raz majú viesť. Nikto sa nerodí ani biskupom, ani pápežom — pokračoval — to bolo voľakedy privilégiom kniežat a kráľov alebo cisárov. Kto sa chce stať v katolíckej cirkvi vodcom, musí dať dôkaz o tom, že je toho schopný. V jej múdrej ústave kotví veľká mravná sila katolicizmu. Preto cirkev bola schopná po dvetisíc rokov odolávať všetkým búrkam a otrasom, a ostane nepremožiteľnou aj v budúcnosti. Sila tvojej cirkvi je silou mravnou a nie čímsi vynúteným. Ľudstvo však potrebuje oboje, prvý druh moci, ale aj druhý. »
Po týchto slovách Lenin vraj zodvihol hlas a veľmi výrazne deklamoval: «Od dneška za sto rokov bude jestvovať iba jedna vládna forma — sovietizmus — a jedno náboženstvo — katolicizmus. Tvoj sen sa vyplní — povedal Bedemu — ale aj môj… Škoda, že nás už nebude. »
« Lenin — povedal pohnute Bede — to nie je pravda. Skôr ako prejde oných sto rokov, príde — v inom svete — k skutočnej rovnosti a tam bude triumfovať katolícka pravda.»
« Ako od racionalistu — dokladá Bede — neočakával som, že mi prisvedčí. Keďže bol však slušným človekom, neprotirečil mi.»
Pri inom rozhovore mu Bede pokojne a dôrazne vysvetľoval, že jeho nový štát nemá nijakú mravnú základňu — aj preto, že v srdciach ľudí ničí každý náboženský cit. A čo sa týka komunizmu, vysvetľoval mu Bede, v kláštoroch sa uskutočňoval cez celé stáročia, ale čistý, nezištný komunizmus, poznačený altruizmom a službou ľuďom. Lenin sa však zdráhal dovoliť rehoľníkom, aby pracovali medzi ruským ľudom. Bál sa ich vplyvu.
____________________________________________________________________
Zdroj: HLINKA, Anton. Lenin sa sklamal. In: Hlasy z Ríma, č. 3, 1978.
