Po ovocí ich poznáte – Kresťansko-socialistické hnutie

Keď Erika Jurinová v roku 2017 prebrala vedenie Žilinského samosprávneho kraja (ŽSK), mnohí dúfali v zmenu. Predsedníčka Žilinského samosprávneho kraja sa verejne prezentuje ako veriaca kresťanka, no niektoré jej rozhodnutia poškodili obyvateľov kraja vo viacerých oblastiach.

Namiesto pokorného a zodpovedného spravovania zvereného majetku a služieb obyvateľom sa utieka k teatrálnym gestám – ako napríklad povolanie exorcistu na krajský úrad,¹ čo je skôr prejavom lacného populizmu ako duchovného vedenia.

Ku cti Jurinovej slúži konzistentný postoj v niektorých otázkach, napríklad ohľadne ochrany práva na život, kedy aj počas pôsobenia v parlamente podporovala návrhy zákonov zabezpečujúce väčšiu ochranu života a obmedzujúce umelé ukončenie tehotenstva.²

Fraška na úkor verejnosti

Presuňme sa však do Žilinského kraja a začnime tam, kde to najviac páli: Integrovaný dopravný systém v Žilinskom kraji (IDS ŽK). Pani Jurinová sa opakovane chválila, ako sa kraj posúva smerom k modernému, efektívnemu a pre občana prístupnému systému dopravy.³ V praxi však ide o zle fungujúci, nehospodárny a veľakrát aj neekologický model. Zmluvy uzavreté s dopravcami sú zle nastavené: ich výsledkom nie je kvalitná obslužnosť územia na reálnych základoch a spokojnosť cestujúcich, ale len bezhlavé „odjazdenie kilometrov“. Výsledkom je množstvo prázdnych jázd, nelogických presunov autobusov a premrhané verejné zdroje.

Namiesto hladkej koordinácie dopravy vládne chaos, meškania a nekonečné prestupy. Ľudia z Kysúc, Oravy, Liptova či Horného Považia musia denne trpieť nefunkčným grafikonom, slabou nadväznosťou spojov a nedostatočnou informovanosťou.

Do niektorých lokalít bol navýšený počet spojov, ale často ide o obce s veľmi malým počtom obyvateľov a spoje, ktoré do nich premávajú, chodia takmer sústavne prázdne, alebo tam 10 až 12-metrové autobusy vozia jedného či dvoch cestujúcich. Dopravné spoločnosti ako aj kraj pritom disponujú údajmi o počte prepravených cestujúcich na základe odbavovacích systémov v autobusoch, ale zmluva je jasne daná a pravdepodobne sa žiadne výraznejšie úpravy nemôžu realizovať, alebo na ich realizáciu nie je vôľa zainteresovaných strán.

Integrovaná doprava sa usilovala o vytvorenie takzvaných taktových cestovných poriadkov, čo znamená, že spoje premávajú každú hodinu v rovnako určenom čase (takte), napríklad 5:30, 6:30, 7:30 atď. Bez ohľadu na to, že takéto taktové vedenie spojov nie vždy korešponduje so začiatkom respektíve koncom pracovného času vo firmách, vyučovania v školách a podobne. Ľudia, ktorí boli navyknutí na niekdajšie vedenie spojov, ktoré tu boli v približne rovnakom rozsahu už od socialistických čias, v mnohých prípadoch prišli o možnosti prísť načas do práce či dostať sa domov z práce.

Cieľom IDS je „motivovať“ ľudí prestupovať medzi jednotlivými druhmi dopravy, čo v praxi znižuje komfort cestovania. Predtým boli ľudia zvyknutí, že jedným spojom sa dostali zo svojej obce až do mesta, ale dnes musia prestupovať. Niekedy je nutné presadať z autobusu na vlak. Autobusové zastávky sú však často bližšie k zamestnaniu rôznych skupín ľudí, takže vlaková doprava nevyhovuje úplne každému a takéto nútenie cestujúcej verejnosti využívať viacero druhov dopravného prostriedku robí propagácii verejnej dopravy skôr medvediu službu. Navyše, vlaky na autobusy nečakajú, takže v prípade meškania sa situácia ešte viac komplikuje. Vlaky, namiesto toho, aby sa s autobusmi rozumne dopĺňali, často idú v podobnom čase a v iných časoch vzniká okno, kedy na danej trase nepremáva nič hodinu a pol. To má za následok preplnenosť niektorých spojov (napr. na trase Žilina – Rajec), zatiaľ čo do vyššie zmienených dedín medzitým jazdia prázdne autobusy.

Negatívom pre cestujúcich je aj fakt, že viaceré predtým priame spoje boli predĺžené o zachádzanie cez všetky obce poblízku, niektoré linky boli zlúčené do jednej a na niektorých spojoch boli dokonca urobené zbytočné zachádzky, ktoré nie sú ani využívané. Iné zastávky, ktoré využívané boli, boli zo záhadných dôvodov z cestovného poriadku vynechané. Cestujúcim tiež nepomohlo zrušenie niektorých priamych spojov, napríklad medzi Čadcou a Žilinou alebo Martinom a Ružomberkom, ktoré boli využívané aj cestujúcimi, ktorí sa potrebovali dostať do Vojenskej nemocnice v Ružomberku či študentmi Katolíckej univerzity.

Riešením dopravnej obslužnosti menších dedín a vykonávania nevyužívaných spojov by pritom mohlo byť nasadenie nízkokapacitných vozidiel na tieto kyvadlové linky, realizovanie celého spoja len v prípade využitia cestujúcimi alebo zriadenie takzvaného „autobusu na zavolanie“ (autobus premáva do uvedenej lokality len v prípade telefonickej objednávky vopred), čo funguje napríklad v Trnavskom samosprávnom kraji,⁴ ale vo svojich dokumentoch a portfóliu spomína takéto riešenie aj Žilinský kraj. Avšak, nerealizuje ho a možno je to aj dobré, pretože štúdie k tomu robia ľudia, ktorí reálne necestujú autobusovou dopravou a navrhujú zriadenie autobusu na zavolanie na také trasy, kde by to nemalo skutočný význam a naopak ignorujú trasy, kde by to význam malo.

Podľa zmlúv uzavretých Žilinským krajom s dopravcami, musí byť vykonaný každý spoj a obslúžené na ňom všetky zastávky, čo v určitom zmysle môžeme vnímať ako pozitívne pre cestujúcich, ktorí by nemali ostať „napospas osudu“ napríklad v prípade technickej poruchy autobusu, ale v prípade otázky nevyužívaných spojov ako neekologické.

Systém integrovanej dopravy je postavený na nadväznosti spojov a na širokých možnostiach rôznych prestupov, ale nie vždy aj na základe využiteľnosti prestupov. Niektoré prestupové väzby nemajú v rámci reálneho dopytu cestujúcej verejnosti racionálny základ, čo zbytočne predlžuje jazdnú dobu autobusov, vytvára meškania a prestup pritom nie je vôbec využívaný, ale autobusy sa čakať musia. Inde je zase oficiálna jazdná doba taká, že spoje dosahujú meškanie aj v prípade priaznivej dopravnej situácie, takže v prípade zvýšenej premávky či iného zdržania nie je možné stihnúť dobu nadväznosti a cestujúci svoj prípoj nestihne. Čakanie na meškajúce spoje zase spôsobuje meškanie ďalších spojov. Absurdná situácia vzniká, keď je kvôli formálnemu dodržaniu nadväzností potrebné čakanie na spoj, ktorý už dávno prišiel, ale jeho príchod je zaznamenaný oneskorene, respektíve je určená zbytočne dlhá doba na prestup, čo z cestujúcich robí rukojemníkov zle nastaveného systému.

Žilinský kraj už za chyby v obstarávaní prímestskej autobusovej dopravy dostal v minulosti rekordnú pokutu 3,5 milióna eur od Úradu pre verejné obstarávanie, čo je jasný dôkaz toho, že riadenie verejnej dopravy zo strany kraja má vážne nedostatky.⁵

Súčasťou zmluvy o výkone verejnej dopravy, ktorú uzavrel kraj s dopravcami, sú premrštené pokuty pre dopravcov za predčasné či oneskorené odchody, neoprávnené uplatnenie zliav a podobne. Zavedenie byrokratických štandardov kvality v doprave robí z dopravcov štatistov, ktorí musia riešiť v prvom rade to, aby bolo všetko vykázané v tabuľkách, ale bez ohľadu na reálnu potrebu cestujúcej verejnosti.

Jednou z príčin zlej funkčnosti integrovaného dopravného systému je aj to, že každý sa v tomto systéme snaží uliať čo najviac pre seba a namiesto kooperácie sa všetky zúčastnené strany skôr sa snažia presadiť svoje vlastné záujmy a ľudovo povedané, prihrievať svoju polievočku, aby získali z balíka čo najviac. Tak sa integrovaný systém, v ktorom by mal byť vyvíjaný princíp spolupráce, mení skôr na hru, v ktorej sa každý snaží toho druhého čo najviac ošklbať, respektíve vyhnúť sa ujme.

Integrovaný dopravný systém teda hodnotíme ako zle funkčný, keďže od jeho spustenia uplynul už dostatočne dlhý čas, ale mnohé nedostatky neboli napriek dnešným pokročilým technologickým možnostiam doteraz napravené a pri iných napredujú kroky k zlepšeniu len veľmi pomaly. Systém je nastavený, aby sledoval presnosť a synchronizáciu dopravy, ale jeho implementácia je tak hlúpa a neefektívna, že ide skôr o byrokraciu bez reálneho prínosu. Treba tiež podotknúť, že názory a podnety verejnosti na jeho fungovanie nebývajú zvyčajne vypočuté.

Slovo integrácia sa zvykne používať v súvislosti napríklad so začleňovaním postihnutých osôb do spoločnosti, ale integrovaný systém spôsobil postihnutie verejnej dopravy v Žilinskom kraji rôznymi nezmyslami.

Zlučovanie škôl – zánik histórie a identity

V rámci optimalizácie siete stredných škôl pripravilo vedenie ŽSK sedem projektov zameraných na spájanie škôl do väčších celkov. Cieľom týchto zmien je údajne „zvýšiť kvalitu vzdelávania a dosiahnuť úspory na prevádzkových nákladoch.“ Predsedníčka Jurinová zdôraznila, že prioritou nie je len finančná úspora, ale aj stabilita škôl a ich lepšia adaptácia na potreby trhu práce.⁶

Pod rúškom „optimalizácie“ a „stability“ teda plánuje vedenie kraja výrazné zmeny – zlučovanie škôl, ktoré majú svoju jedinečnú históriu a význam pre región. Ikonickým príkladom je Obchodná akadémia v Martine – najstaršia kráľovská obchodná akadémia v hornom Uhorsku, ktorá tento rok oslavuje 140. výročie svojho vzniku. Táto historická inštitúcia má byť zlúčená s gymnáziom, čím dôjde k strate jej špecifickej odbornej identity.

Aj keď demografický pokles žiakov je reálny problém a vedenie kraja hovorí o úspore peňazí, odborná verejnosť i časť poslancov (napríklad Igor Janckulík) upozorňujú, že sa rozhoduje narýchlo, bez dostatočnej analýzy a diskusie. Namiesto podpory odborného školstva, ktoré Slovensko nevyhnutne potrebuje, sa ide cestou centralizácie a unifikácie, ktorá môže byť kontraproduktívna. Aj keď súčasná úroveň stredného školstva ani zďaleka nedosahuje tú spred niekoľkých desaťročí, vnímame takéto rozhodnutie ako krok, ktorý môže byť nie prínosný pre naše školstvo, ale naopak môže dopomôcť k jeho ešte väčšiemu úpadku.

Kraj chce spájať školy i na Liptove, Kysuciach či na Orave. Vo viacerých prípadoch chce ísť cestou takzvaných stredoškolských kampusov, v súlade s plánom ministerstva školstva pod vedením Tomáša Druckera (Hlas-SD) na „optimalizáciu“ siete stredných škôl.⁷ Žilinský kraj bol teda spolu s ďalšími vyššími územnými celkami čiastočne do takéhoto riešenia dotlačený. Kampusy, t.j. areály, v ktorých sa nachádzajú školy rôznych odborov a niekedy i viacero druhov škôl na jednom mieste (základná, stredná, univerzita) sú rozšírené najmä v Spojených štátoch amerických. My však nemôžeme bezhlavo uplatňovať všetko, čo existuje v USA, keďže slovenský systém vzdelávania a naše podmienky (či už geografické – dochádzka do školy, sídelná štruktúra, historické, kultúrne či ekonomické faktory, ako aj rozdiely v dostupnosti a kvalite infraštruktúry, financovaní školstva a úrovni miestnych a regionálnych rozdielov), sa líšia od tých v Amerike.

Obchodná akadémia a gymnázium v Martine síce nemajú podľa plánov kraja zmeniť priestory, ale takéto centralizované riadenie môže ohroziť komunitný charakter škôl. Dôjde aj k redukcii počtu zamestnancov, čo automaticky obmedzí možnosti pre mladých učiteľov a odborníkov, ktorí sa chcú uchádzať o prácu v školstve a tým povedie k zhoršeniu možnosti uplatnenia učiteľov a ešte ďalšiemu zníženiu atraktivity učiteľského povolania, keďže pracovné pozície na stredných školách budú ešte menej dostupné.

Okrem toho, znížený počet učiteľov môže viesť k vyššiemu počtu žiakov na triedu, napriek tomu, že dnes sa v školstve vyžaduje individuálny prístup k žiakom, najmä tým, ktorí potrebujú zvýšenú pozornosť alebo majú rôzne špeciálne vzdelávacie potreby. Takýto tlak na učiteľov môže znížiť kvalitu vzdelávania, keďže učitelia budú mať menej času na prípravu, individuálne konzultácie alebo prispôsobenie výučby potrebám každého žiaka. Učitelia, ktorí sa udržia aj po optimalizácii, budú vystavení vyššiemu stresu, väčšiemu počtu povinností a väčšiemu tlaku, aby dosahovali dobré výsledky za menej času a s menšími zdrojmi.

Výpredaj za každú cenu?

Žilinský samosprávny kraj počas pôsobenia Eriky Jurinovej presadil odpredaje viacerých budov v správe kraja, čo bolo zdôvodňované zefektívňovaním hospodárenia. Je pravda, že niektoré objekty boli dlhodobo nevyužívané či energeticky náročné na prevádzku, no pri ich prípadnom predaji by mal byť braný zreteľ na verejnoprospešné využitie týchto budov, za účelom ktorého boli postavené.

Jednou z takýchto stavieb je budova bývalého drevárskeho učilišťa v Turanoch, ktorá je ponúkaná na predaj bez jasnej stratégie využitia alebo reinvestície zisku v prospech regiónu.⁸ Takéto predaje môžu krátkodobo zalepiť rozpočtové diery, ale z dlhodobého hľadiska ide o neobnoviteľnú stratu verejného majetku. V čase, keď by kraj mohol takéto objekty využiť na odborné vzdelávanie, sociálne bývanie či komunitné služby, sa ich zbavuje ako nepotrebného bremena. Poľutovaniahodný tiež je samotný zánik drevárskej školy a úpadok drevospracujúceho priemyslu na Slovensku. Namiesto toho, aby sme pokračovali v tradícii drevovýroby, tak vyvážame drevnú surovinu do zahraničia, čím sa pripravujeme o pridanú hodnotu z výrobkov tohto druhu.

Kraj odpredajom budov nenávratne prichádza o strategický majetok, aj keď zástancovia tvrdia, že kraj šetrí na prevádzkových nákladoch a financie môže využiť efektívnejšie. Naše hnutie je toho názoru, že ponechanie priestorov vo vlastníctve kraja a investícia do nich by z dlhodobého hľadiska bola lepšia. Takéto riešenia však môžu narážať na určité legislatívne bariéry, čo si naše hnutie uvedomuje.

Erika Jurinová bola zvolená s očakávaniami, že prinesie do župy nielen odbornosť a systémovosť, ale aj kresťanský rozmer správy vecí verejných – teda službu ľuďom, spravodlivosť a úctu k verejným prostriedkom. V niektorých oblastiach sa zachovala konzistentne, no vo viacerých kľúčových oblastiach zlyhala, obzvlášť čo sa týka odvetvia dopravy.

Žilinský kraj potrebuje župana alebo županku, ktorí nebudú len hovoriť o hodnotách, ale ich aj pretavia do každodenných rozhodnutí. A najmä, ktorí budú mať odvahu priznať chyby a urobiť zmenu. Z kresťanského pohľadu platí slovo Kristovo: „Po ovocí ich poznáte“. Ak je ovocím tejto správy chaos, znechutenie ľudí, plytvanie verejnými peniazmi a formalistické riešenia namiesto zdravého rozumu, potom je načase, aby si obyvatelia Žilinského kraja kládli vážne otázky: Chceme, aby sa to ešte ďalšie roky prehlbovalo? Alebo chceme po ďalších voľbách dať dôveru niekomu, kto bude mať odvahu meniť veci od základov, s rozvahou, s pokorou, s reálnou odbornosťou a úctou k bežnému človeku?