Toto známe Gorkého vyjadrenie v sebe nesie hlbokú pravdu, po ktorej túži azda každý človek – aby jeho práca nebola len nutnosťou, ale aj radosťou. No dnes sa musíme pýtať: je vôbec možné v súčasnom kapitalizme, aby sa práca stala zdrojom šťastia?
V spoločnosti, kde je všetko podriadené zisku, je čoraz ťažšie nájsť rovnováhu medzi prácou a osobným životom. Ľudia často trávia celé dni v práci, aby si vôbec mohli dovoliť základné životné potreby. Mnohí robia dlhé nadčasy za účelom aspoň mierneho zlepšenia životnej úrovne, zabezpečenia svojej rodiny, možnosti financovať rozvoj svojich detí a podobne. Nehovoriac o povolaniach ako opatrovateľky, vodiči, stavbári, robotníci chodiaci na „týždňovky“ a iní, ktorí trávia mimo domova väčšinu svojho času, alebo sa prídu domov takpovediac iba vyspať. Čo sa týka denného dochádzania za prácou, dnes trávia pracujúci dochádzaním do práce a domov bežne hodinu alebo dve, v extrémnych prípadoch až do piatich hodín denne!
Za socializmu sa štát usiloval klásť väčší dôraz na zamestnanie ľudí v mieste svojho bydliska alebo čo najbližšie k nemu. To bolo podporované budovaním priemyselných podnikov v regiónoch, prideľovaním rôznych služobných či podnikových bytov, ako aj vytváraním jednotných roľníckych družstiev, kde pracovala veľká časť vidieckej populácie. Aj cestovanie do práce v mestách bolo organizovanejšie. Nezanedbateľným faktom tiež je, že práca v mieste bydliska má pozitívnejší dopad na životné prostredie.
V práci bolo na jedného zamestnanca kladené menšie pracovné zaťaženie než dnes, keď jeden zamestnanec musí neraz urobiť prácu, ktorú v minulosti robili traja. Preto pracujúci neboli až tak fyzicky a psychicky vyťažení a mnohí dokonca hovorili, že si „idú do roboty oddýchnuť“. V dnešnej dobe sa mnohé pracovné pozície kumulujú, pritom zamestnávateľ zvyčajne pridá zamestnancovi, ktorý robí prácu za dvoch alebo troch, len nepatrný príplatok navyše.
Voľný čas, ak ho aj dnešní námezdne pracujúci majú, neraz slúži len na regeneráciu síl, nie na tvorivosť, vzdelávanie či pestovanie medziľudských vzťahov. Práca sa v takomto systéme stáva skôr nutným zlom než potešením – a život prestáva byť šťastím.
Práve preto socialisti a komunisti od čias Marxa zdôrazňovali potrebu oslobodenia človeka od odcudzeného a vykorisťujúceho charakteru práce. Marx v Nemeckej ideológii načrtol víziu budúcnosti, kde už nebude existovať triedne rozdelenie práce a človek bude môcť byť „ráno rybárom, popoludní kritikom, večer teoretikom“. Marx tiež podotýkal, že v komunistickej spoločnosti sa práca stane nie povinnosťou, ale potrebou. Na túto predstavu nadviazal aj Ladislav Novomeský, keď hovoril o formovaní univerzálneho človeka – bytosti, ktorá sa slobodne rozvíja v rôznych oblastiach, ktorá môže nielen pracovať, ale aj milovať, spievať, tvoriť, rozjímať, pestovať medziľudské vzťahy i ducha.¹
Túto víziu už predtým načrtol aj Charles Fourier, francúzsky utopista, ktorého Marx čiastočne obdivoval. Fourier veril, že v budúcnosti bude práca príťažlivá, ba dokonca zábavná – že sa stane hrou, v ktorej sa prirodzene zhoduje spoločenský úžitok s osobným naplnením.
My, kresťanskí socialisti, nech s Marxom súhlasíme v niečom viac a v niečom menej alebo vôbec, sa, myslím, môžeme s týmito myšlienkami o práci plne stotožniť. Pretože keď robí človek svoju prácu s radosťou, nie je vykorisťovaný, má dostatočne vyvážený pracovný a voľný čas, tak v takom prípade podáva aj lepší pracovný výkon, je v práci lepšie naladený voči blížnym a doma sa môže viac venovať rodine, ktorá je pre nás, kresťanov, tak dôležitá. Taktiež sa môže viac venovať duchovnému prežívaniu a hľadaniu Boha.
Na túto spoločnosť ešte len čakáme. Jej predpokladom je odstránenie vykorisťovania, spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov a rozvoj techniky slúžiacej človeku, nie zisku. V takej spoločnosti už práca nebude prostriedkom prežitia, ale tvorivým sebarealizačným aktom.
Len vtedy, keď človek nebude musieť pracovať pretože musí, ale bude môcť pracovať pretože chce, naplní sa Gorkého slová o tom, že ten, komu je práca potešením, prežije šťastný život.
Pre zaujímavosť, viete, že porovnanie množstva voľného času stredovekého poddaného a dnešného námezdného pracujúceho môže byť na prvý pohľad prekvapivé? Dnes máme tendenciu si stredovek predstavovať ako obdobie neustálej driny a utrpenia. No ak sa pozrieme na dostupné historické a sociologické výskumy, obraz je o niečo zložitejší – a možno aj nepríjemne paradoxný.
🧑🌾 Stredoveký poddaný:
- V tradičnej agrárnej spoločnosti pracoval poddaný najmä sezónne, teda s výraznými obdobiami intenzívnej práce (žatva, sejba), ale aj dlhšími obdobiami relatívneho pokoja (napr. v zime).
- Historici (napr. Juliet Schor či Pierre Dockès) poukazujú na to, že poddaní mali zvyčajne viac ako 150 dní voľna ročne vďaka náboženským sviatkom, nedeliam a nepoľnohospodárskym obdobiam. V niektorých oblastiach sa odhaduje, že až 1/3 až 1/2 roka nepracovali intenzívne.²
- Hoci ich životná úroveň bola nízka a ich práca fyzicky náročná, časová autonómia – teda schopnosť rozhodovať, kedy čo urobiť – bola často vyššia než dnes.
- Nepracovali fixne 8–12 hodín denne celý rok. Pracovný rytmus sa prispôsoboval prírode, ročným obdobiam a cyklom.
👷💼 Dnešný námezdný pracujúci:
- Priemerný zamestnanec v EÚ pracuje približne 40 hodín týždenne, čo je okolo 1 600 až 2 000 hodín ročne. Niektorí pracujú aj viac ako 2 300 hodín ročne.
- Voľné dni (dovolenka, sviatky, víkendy) sú síce zákonne stanovené, ale v praxi sú neraz obmedzené ekonomickým tlakom a firemnou kultúrou.
- Mnoho ľudí, najmä v nízkopríjmových povolaniach, pracuje nadčasy, viacero zamestnaní, prípadne si „berú prácu domov“, čo narúša voľný čas.
- Digitálne technológie umožnili neustálu dostupnosť a rozmazali hranice medzi pracovným a súkromným časom.
- Mnohí zamestnanci trávia veľkú časť života prácou a dochádzaním do nej, pričom na voľný čas zostáva len pár hodín denne – často vyčerpaní.
📊 Zhrnutie porovnania:
| Aspekt | Stredoveký poddaný | Moderný námezdný pracujúci |
|---|---|---|
| Pracovné hodiny ročne | ~1 200 – 1 600 (v závislosti od sezóny) | ~1 600 – 2 200 |
| Počet voľných dní | 150 – 180 (sviatky, nedele, zima) | 104 (víkendy) + cca 25 dovolenky + sviatky |
| Intenzita práce | Fyzicky náročná, ale prerušovaná | Mierne fyzická (alebo psychická), ale nepretržitá |
| Časová autonómia | Relatívne vyššia | Nízka, viazaná na zamestnávateľa |
| Psychické zaťaženie | Nižšie (hoci neistoty boli iné) | Vyššie (stres, výkon, súťaživosť) |
🧠 Záver:
Napriek pokroku techniky a životnej úrovne sa ukazuje, že množstvo voľného času sa nezvýšilo, ale v mnohých prípadoch znížilo. Práve preto oslobodenie človeka nemá spočívať len v boji za vyšší plat, ale najmä za oslobodenie času človeka, aby mohol rozvíjať svoju tvorivosť, vzťahy, ducha a život ako celok.
Literatúra
¹ PERNÝ, L. Kultúrna revolúcia Laca Novomeského. Bratislava : Spoločnosť Laca Novomeského, 2017. ISBN 978-80-972558-0, s. 23 – 24.
² SCHOR, J. Pre-industrial workers had a shorter workweek than today’s. In: The Overworked American: The Unexpected Decline of Leisure. Dostupné na internete: https://groups.csail.mit.edu/mac/users/rauch/worktime/hours_workweek.html
