Slovenskí politici, vrátane tých z koaličných strán, zvyknú pri prezentovaní svojich údajných zásluh alebo úsilia používať frázu, že pre nás získali alebo sa nám pokúsia vybaviť „európske peniaze“, v súvislosti s dotáciami z tzv. eurofondov. Znie to, akoby to boli peniaze, ktoré nám z dobrého srdca posiela akási neznáma a bohatá Európa. Mnohé samosprávy, úrady či politici sa radi chvália tým, čo všetko „vybavili z Bruselu“. Treba však pravdivo pomenovať veci: tieto tzv. „európske peniaze“ nie sú žiadnym darom z cudzieho vrecka. Sú to naše peniaze – peniaze pracujúcich ľudí v členských štátoch EÚ, vrátane Slovenska.
Slovenská republika každoročne prispieva do rozpočtu Európskej únie. Nie je to žiadna malá suma. Z týchto prostriedkov sa následne cez zložitý a byrokratický systém prideľujú takzvané eurofondy. Je pravdou, že Slovenská republika zatiaľ získala prostredníctvom týchto fondov viac, ako odviedla do rozpočtu EÚ, avšak tento systém je nastavený tak, že peniaze sa vracajú späť pod podmienkami, ktoré často neslúžia záujmom obyčajných ľudí, ale veľkým korporáciám, konzultačným firmám, finančným skupinám a rôznym špekulantom.
Pri realizovaní projektov sa navyše musia zohľadňovať rôzne hlúposti, spojené s agendou EÚ, ktoré v praxi nemajú opodstatnenie. Napríklad sa financovanie podmieňuje splnením nezmyselných ekologických či „inkluzívnych“ kritérií, ktoré len umelo komplikujú a predražujú projekty. V konečnom dôsledku tak mnohé obce a mestá musia plytvať prostriedkami na zbytočné opatrenia, len aby vyhoveli byrokratom z Bruselu.
Z eurofondov sa teda veľmi často nezveľaďuje spoločné dobro, ale skôr sa nimi udržiavajú pri moci skorumpované štruktúry, vytvárajú sa projekty „na papieri“ a v konečnom dôsledku z toho má prospech len úzky okruh vyvolených.
Prostriedky z týchto fondov mnohokrát slúžia len na zalepenie očí občanom. Namiesto skutočne potrebných investícií do infraštruktúry či verejných služieb sa peniaze míňajú na kozmetické úpravy, ktoré slúžia skôr na propagandu, než na reálne zlepšenie života ľudí. Napríklad výmena okien za lacné poľské plastové, ktoré po pár rokoch prestanú tesniť, zatepľovanie obecných úradov či hasičských zbrojníc, pričom budovy dostávajú rôzne krikľavé a gýčové farby, len aby to vyzeralo „moderne“ a aby sa ukázalo, že „sa niečo robí“; alebo predražené cyklotrasy, ktoré využíva len malé percento cyklistov, zatiaľ čo cesty a chodníky ostávajú rozbité.
A samozrejme, pri týchto projektoch sa vždy niekto dobre nabalí. Vybrané firmy, často s prepojením na miestnych politikov, získavajú lukratívne zákazky, pričom kvalita prác je neraz mizerná. Týmto spôsobom sa „európske peniaze“ stávajú len zdrojom pre kšefty vyvolených, zatiaľ čo obyčajní ľudia z toho majú minimálny osoh.
Preto ako Kresťansko-socialistické hnutie hovoríme jasne: Tieto peniaze patria ľudu!
Nie Brusel, ale pracujúci človek má právo rozhodovať o tom, ako sa použijú zdroje, ktoré vznikli jeho prácou, daňami a úsilím. Nestačí len slepo čerpať eurofondy, musíme si klásť otázku: komu skutočne slúžia? A nebolo by spravodlivejšie, ak by sme o svojich peniazoch rozhodovali priamo, solidárne, transparentne – v prospech všetkých, nie len vyvolených?
Toto si však lepšie mechanizmy umožňujúce vyjadrovať ľuďom svoju vôľu a názory, ale tiež väčšiu angažovanosť a zapájanie sa bežných ľudí do rozhodovania o veciach verejných. Nestačí len pasívne sledovať, ako sa peniaze rozdeľujú, a potom sa sťažovať na výsledok. Je potrebné, aby občania začali používať zdravý rozum, rozmýšľali a kontrolovali, kam a komu skutočne idú ich peniaze.
Európske peniaze sú našimi peniazmi. Je čas prestať sa tváriť, že sme ich dostali ako almužnu. Je čas požadovať kontrolu, spravodlivosť a zmysluplnosť v ich využívaní. Ak chceme skutočnú zmenu, musíme sa na nej aktívne podieľať. A ak to inak nejde, aj zvážiť, či má význam v takomto zoskupení zotrvávať a nebolo by lepšie ísť vlastnou cestou a hospodáriť si sami.
Kresťansko-socialistické hnutie (KSH)
