Jednou z chýb, ktoré bývajú vyčítané minulému socialistickému režimu, bolo to, že vystupoval, hlavne v 50. rokoch, ale v určitej forme až do konca režimu, proti náboženstvu a prejavom viery. Mali sme možnosť presvedčiť sa, že to bola chyba. Socializmus minulých rokov bol založený na myšlienkach Marxa, Engelsa a Lenina, ktorí, žiaľ, mali ateistický pohľad na svet, vývoj a fungovanie ľudskej spoločnosti. Tí, ktorí si ich myšlienky vysvetľovali dogmaticky, sa snažili horlivo presadzovať riešenie „náboženskej otázky“ v prospech ateizmu a šíriť tzv. „vedecký komunizmus“. Ale nie všetci funkcionári KSČ aktívne presadzovali šírenie ateistického svetonázoru a niektorí boli sami, aj keď tajne, kresťanmi. Povráva sa, že kedysi, za tzv. Prvej republiky, keď komunisti ešte neboli vládnucou stranou, počas niektorých schôdzí v nedeľu, keď začali zvoniť poludňajšie zvony, komunisti prerušili schôdzu, ba niektorí sa i modlili.
Po nástupe komunistov k moci sa udialo aj množstvo príkorí a veriacim ľuďom či predstaviteľom kléru bolo spôsobených viacero krívd a problémov. Nemôžeme súdiť, kedy to bolo do akej miery oprávnené alebo neoprávnené, do akej miery to bolo naozaj kvôli samotnej viere, pretože občas dochádzalo skutočne k porušovaniu zákonov štátu zo strany týchto ľudí, ale pokiaľ mali problémy iba kvôli svojej viere, nebolo to správne. Veľkou chybou bolo počiatočné rušenie kláštorov či iné zásahy proti veriacim. Napriek týmto problémom sa ľudia svojho náboženského presvedčenia nevzdali; dnes, keď máme vraj väčšiu slobodu vyznávať našu vieru, odpadávajú od nej mnohí ako hnilé hrušky, nechávajú sa zlákať mamonom alebo pre na prvý pohľad sladkými pokušeniami liberálneho sveta.
Komunisti mali v istom zmysle obavy pred Cirkvou a náboženstvom, vnímali to ako hrozbu. Nakoniec sa ukázalo, že to pre nich nebola tá skutočná hrozba a keby sa snažili pristupovať k Cirkvi zmierlivejšie a menej presadzovať ateistický svetonázor, mohlo to dopadnúť inak. Tento ateistický komunizmus mal teda nakoniec cirkevný pohreb, aj keď jeho duch stále obchádza po Európe, čo je z určitej strany logické, pretože väčšina ľudí túži po sociálnej spravodlivosti a dôstojnom živote, čo kapitalizmus nedokáže zaručiť.
Cirkev dnes preto stále má obavu z komunizmu a komunistov, istá časť kléru viac ako z dnešného bezbrehého a zvrhlého liberalizmu, ktorí postupne opantáva spoločnosť. Možno ide o určitú formu zotrvačnosti, a preto je svätá Cirkev rezervovaná aj voči kresťanskému socializmu a neočakávame, že sa dočkáme nejakej spolupráce alebo tolerancie zo strany Cirkvi, aj keď naše hnutie by takúto spoluprácu privítalo a plne sa stavia ku katolíckej viere a učeniu Ježiša Krista, ktorej je svätá Cirkev jedinou opravdivou nasledovníčkou.
Sú však aj takí duchovní, ktorí sú naklonení dialógu s komunistami (tými polepšenými), dokonca niektorí uznávajú pozitíva socializmu. Napríklad jeden kňaz sa vyjadril, že „Marx nemal zlé idey“ (samozrejme, nemyslel to v otázke ateistického svetonázoru) a že socializmus mal za cieľ odstránenie nezamestnanosti, kriminality a ďalších negatívnych javov. Ďalší kňaz sa vyjadril v zmysle, že v socializme „bola perspektíva niečoho pozitívneho, ‚svetlého zajtrajška‘ a tiež, komunisti mali koncepciu duševnej etiky, ktorá nebola založená na Biblii a bola jej nepriateľská, ale bola istým ideálom-cieľom pre človeka v socializme.“ Bohužiaľ, po uverejnení jeho citátu na našich stránkach sme dostali od jeho rodiny správu, že si neželá, aby bol príspevok s jeho menom a citátom na našich stránkach uvedený, a preto sme museli uvedený príspevok zmazať.
Ďalší farár sa na jednej rodinnej oslave jasne vyjadril, že Ježiš kázal komunizmus. Pekným príkladom pokusu o dialóg bolo stretnutie Jalala Suleimana (toho času člena KSS) s cirkevnými hodnostármi.
Známy farár Marián Kuffa sa vyjadril, že „za komunizmu tma, za liberalizmu hmla.“ Chcel tým povedať, že keď v tme človek rozsvieti svetlo, tak vidí celkom dobre, ale v hmle aj keď rozsvieti, tak vidí len veľmi ťažko a na veľmi malú vzdialenosť. Za socializmu sa dalo naozaj ľahšie rozlíšiť, čo je politická propaganda a jej účel bol „okatejší“. Dnes, v liberalizme, máme skrytú podvratnú propagandu zvrhlých myšlienok takmer všade, valí sa to zo všetkých strán, ale ľudia sa s tým zžili, stalo sa to pre nich prirodzené, pretože sa to šíri všemožnými a často dobre skrytými a rafinovanými spôsobmi.
V 90. rokoch zažilo kresťanstvo na Slovensku eufóriu spojenú s tým, že sa zmenili politické pomery, ľudia začali mať pocit väčšej slobody a boli šťastní v presvedčení, že konečne budú môcť naozaj slobodne vyznávať svoju vieru. Začali sa stavať nové kríže pri cestách, nové kostoly, konať všelijaké nové púte, Slovensko navštívil pápež, ku kresťanstvu sa otvorene začalo hlásiť veľa mládeže.
Čo ale vidíme po viac než tridsiatich rokoch od prevratu? Náboženská sloboda začína byť opäť potieraná, počas covidu sa muselo chodiť do kostolov tajne, kvôli novodobému európskemu pokryteckému presadzovaniu ideológie akejsi „tolerancie“ musia byť napríklad z reklamných obrázkov na tovaroch odstraňované kríže či iné kresťanské symboly (https://tn.nova.cz/zpravodajstvi/clanek/358549-jako-lidl-dalsi-firma-odstranila-z-produktu-krize-na-kostelech), v televízii a iných médiách dochádza k takému zosmiešňovaniu kresťanstva a veriacich, aké u nás nebolo ani za socializmu, vo veľkom sa rozmáha ateizmus a úderka z Progresívneho Slovenska a ďalších liberálnych skupín presadzuje ateistický pohľad na svet militantnejšie, než to robili aparátčici z Komunistickej strany Československa. Spoločenská dekadencia dostala nový rozmer. Keď sa niekto verejne zastane kresťanských hodnôt, sú jeho výroky označené prinajmenšom za kontroverzné, ak nie za poburujúce a podobne. Človek dnes môže mať kvôli tomu problémy v osobnom alebo pracovnom živote.
Cirkev má stále pomerne významné postavenie aj politicko-spoločenský vplyv, otázne je ale, dokedy? Pri takomto trende sa ľahko môže stať, že sa časom dostane do horšej pozície, akú mala u nás počas socializmu.
Naše hnutie KSH sa usiluje skĺbiť ekonomické a sociálne istoty socializmu, družnejšie medziľudské vzťahy minulosti s kresťanskými hodnotami. Na tejto stránke preto nechceme spomínať na to zlé a nesprávne, čo sa udialo v období socializmu rokov 1948 – 1989 v Československu kresťanom, ale na to, čo môžeme považovať za peknú symbiózu komunistov a kresťanov, ktorá by mohla byť pre nás príkladom aj do dnešných čias:
Ctiť si prácu aj Boha, tak to má byť (Strečniansky tunel, 2. polovica 40. rokov)
Rok 1946: vysvätenie vysokej pece v Tisovci a tribúna s portrétom Stalina v pozadí
Rímskokatolícka cirkev mala vo svojich knižniciach aj knihy o Stalingrade
Súčasťou otvorenia prvého Svetového festivalu mládeže a študentstva v roku 1947 v Prahe boli aj bohoslužby v pražských chrámoch, napriek tomu, že išlo o festival ľavicovej, zväčša socialisticky zameranej mládeže.
Prezident Klement Gottwald sa po zvolení do prezidentského úradu zúčastnil svätej omše Te Deum a stretol sa s arcibiskupom Josefom Beranom, ktorý údajne dostal mimo iného od komunistov prísľub zachovania cirkevných škôl. Komunisti však urobili chybu, že toto nedodržali a neskôr začali robiť problémy aj arcibiskupovi Beranovi. Nakoniec mu po rokoch príkoria dovolili opustiť republiku, ale už sa nemohol vrátiť späť. (autor fotografie: ČTK)
Ešte v roku 1948 sa na niektorých knihách písalo, že boli vydané „roku Pána…“
Pekná kombinácia
Zaujímavosťou tiež je, že viaceré mestá a obce, obsahujúce slovo „svätý“, neboli premenované v čase údajného najtvrdšieho stalinizmu, ale až po smrti Josifa Stalina za vlády Nikitu Chruščova, ktorý zaviedol väčší trend presadzovania ateizácie ako Stalin. Tieto trendy nastolené v Sovietskom zväze mali následne presah aj na naše územie. Napríklad Svätý Kríž nad Hronom bol premenovaný na Žiar nad Hronom až v roku 1955, viaceré obce ako Borský Svätý Jur, Moravský Svätý Ján, Plavecký Svätý Mikuláš, Plavecký Svätý Peter, Svätá Mária, Svätý Anton, Svätý Jur, Turčiansky Svätý Peter a ďalšie boli premenované až v roku 1960 (niektoré sa v r. 1992 vrátil k pôvodnému názvu), obec Svätý Kríž na Liptove premenovaná ani nebola.
Na pútiach v socialistickom Československu sa zúčastňovalo veľké množstvo ľudí (Staré Hory, 70. roky)
Počas obdobia socializmu bolo na Slovensku postavených 218 nových kostolov, ďalších 19 kostolov bolo prestavaných z inej budovy. Niekde to bolo s povolením výstavby kostola ľahšie, inde ťažšie, opäť záležalo aj od ľudí vo funkciách. Uskutočnili sa aj mnohé renovácie kostolov, viaceré boli vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku. V meste Most bol v roku 1975 presunutý kostol po koľajniciach za pomoci špeciálnej techniky o 841 metrov, aby bol zachránený z miesta, ktoré bolo zrovnané so zemou kvôli ťažbe uhlia. V Guinnessovej knihe rekordov je zapísaný ako preprava najťažšieho predmetu po koľajniciach.
Kostol Ružencovej Panny Márie v dedine Choča (okr. Zlaté Moravce) bol postavený v roku 1961 svojpomocne miestnymi obyvateľmi bez stavebného povolenia. Pôvodne mali stavať zvonicu, sami sa ale rozhodli, že si spravia kostol. Začínali bez akýchkoľvek povolení a s vedomím, že komunisti o ničom nechyrujú.
Keď prišiel úradník Jozef Belák skontrolovať, ako pokračuje výstavba zvonice, uvidel, že žiadnej zvonice niet, ale na kopci stoja základné múry kostola. Netušil, ako to vysvetlí na KNV v Nitre. Pomohol mu ale futbal, ktorý hrával, pretože šéf výboru mal na tento šport slabosť, a tak Belákovi nakoniec stavbu odobrili. Navyše, v obci sa vtedy zakladalo roľnícke družstvo a dedinčania vyhlásili, že svoje role doň dajú len vtedy, ak im povolia výstavbu kostola v Choči. Komunisti im nakoniec stavbu kostola povolili.
Procesie
Procesie boli u veriacich v období socializmu obľúbené
Birmovka
Sviatosť birmovania bola pre mládež za socializmu významnou udalosťou, zúčastňovala sa jej väčšia časť mládeže, najmä na dedinách, pričom nikto to nikomu nezakazoval a aj množstvo komunistov malo pokrstené a pobirmované deti, i keď mnohí z nich zo strachu tajne.
Sobáše za socializmu
Cirkevný sobáš v prítomnosti kňaza a dvoch laických svedkov ako obradový akt právoplatného uzavretia manželstva kresťanská cirkev v roku 1563 na koncile v Tridente stanovila ako jediný právoplatný sobáš. V roku 1894 bol zavedený ako povinný civilný sobáš pred štátnym notárom, ktorý sa konal tri týždne pred cirkevným a považoval sa len za zápis u notára. Čiže neprišli s niečím takým ako prví komunisti. Po vzniku Československej republiky v roku 1918 sa civilný sobáš stal dobrovoľným, čo v tej dobe na Slovensku znamenalo preferenciu cirkevného. V roku 1950 bol opäť povinný len civilný a cirkevný bol dovolený až po ňom. Od 60. rokov 20. storočia význam civilného sobáša narastal, k čomu prispela aj činnosť Zborov pre občianske záležitosti (od roku 1963) pri obecných a mestských úradoch. Tie rozvíjali sobáš ako občiansky obrad aj včleňovaním prvkov lokálnej tradičnej ľudovej kultúry. Ani komunisti ale cirkevný sobáš nezakazovali.
Právna úprava z roku 1992 znamenala právne zrovnoprávnenie cirkevného a civilného sobáša. Dnes však čoraz väčšie percento párov žije spolu v konkubináte, t.j. bez právoplatného uzavretia manželstva, či už cirkevného, alebo civilného. Naše hnutie presadzuje cirkevnú formu sobáša, ktoré považujeme za jediné právoplatné pred Bohom, avšak občiansky sobáš považujeme za lepšiu alternatívu oproti životu mimo manželstva, „na divoko“.
Kríže
Množstvo krížov pri cestách bolo postavených alebo zrekonštruovaných v období socializmu a vydržali tam dodnes. Napríklad kríž na obrázku nachádza sa pri Brne a bol zrenovovaný v roku 1953.
Náboženská literatúra
Aj v období socializmu vychádzalo viacero druhov náboženskej literatúry, okrem spevníkov a základných biblických diel to z pravidelných periodík boli napríklad Katolícke noviny alebo časopis Naše rodina, ktorý vydávala Československá strana lidová (áno, v socialistickom Československu pôsobilo viac strán, nielen KSČ).
Mních si postavil pustovňu
Pekné príklady zo súčasnosti
Stretnutie Jalala Suleimana (toho času člena KSS) s Jeho Blaženosťou gréckokatolíckym melchitským patriarchom Antiochie a celého východu Youssefom Absiom a vtedajším arcibiskupom Jánom Babjakom.
Článok na stránkach KSS Veľké Úľany
