Tento rok, 25. apríla uplynulo 50 rokov od takzvanej „karafiátovej revolúcie“, ktorá definitívne pochovala myšlienku portugalského premiéra Antónia de Oliveira Salazara (1889 – 1970) o takzvanom „Novom štáte“ (Estado Novo). António Salazar, ktorému sa dostalo v detstve a mladosti správnej, katolíckej výchovy, vládol v Portugalsku medzi rokmi 1932 – 1968, pričom jeho vláda bola síce pravicová a protisocialistická, ale zároveň sa držala katolíckej sociálnej doktríny a viera v Boha v nej zohrávala veľkú úlohu. Salazar ale na druhej strane odmietal zasahovanie Cirkvi do štátnych záležitostí, vyučovanie náboženstva na školách ostalo na dobrovoľnej báze a popri cirkevných sobášoch boli povolené aj sobáše občianske (v praxi ale cirkevné sobáše značne prevládali). Tvrdil, že úloha Cirkvi je sociálna, nie politická a hoci propagoval katolicizmus, nikdy nepremenil Portugalsko na konfesionálny štát.
Spomedzi krajín „západného bloku“ patrilo Portugalsko za vlády Salazara rozhodne ku krajinám s najväčšou stabilitou a bezpečnosťou, pričom sa v mnohých veciach pridŕžalo kresťanského učenia a zaručovalo svojím občanom určité sociálne práva. Salazar počas svojho vládnutia priniesol krajine primeraný ekonomický rozvoj spolu s pomerne stabilnou sociálnou situáciou v kontinentálnom Portugalsku.
Osobnosť Salazara rezonuje v portugalskej spoločnosti dodnes. Nemôžeme ho vnímať jednostranne a idealisticky, zhodnotiť objektívne jeho vládu si vyžaduje dlhé štúdium a s čoraz väčším časovým odstupom už mnohé aspekty života vo vtedajšom Portugalsku pravdepodobne ostanú len v rovine dohadov, zahalené tajmostvom.
V roku 2021 napísal liberálny ekonóm Jesús Huerta de Soto recenziu na knihu škótskeho profesora Toma Gallagheroma o Salazarovi s názvom „Salazar: Diktátor, ktorý odmietol zomrieť“. Soto v recenzii uvádza niektoré svoje spomienky na Salazarovo Portugalsko a aj keď sa na celú problematiku pozerá zo svojho liberálneho pohľadu, sám uznáva mnohé prínosy Salazarovej vlády.
Pri príležitosti 50. výročia prevratu v Portugalsku a 135. výročia narodenia Antónia Salazara uverejňuje Kresťansko-socialistické hnutie preklad tejto recenzie.
Nasledujúci text nevyjadruje názory, hodnoty a pohľady Kresťansko-socialistického hnutia:
Salazar: Diktátor, ktorý odmietol zomrieť
Mises Wire Jesús Huerta de Soto
Bol som malé dieťa, keď som prvýkrát počul o portugalskom diktátorovi Salazarovi. Bolo to začiatkom 60. rokov, keď som začal chodiť so svojím otcom na výlety, ktoré podnikal s našou rodinou raz alebo dvakrát ročne do Lisabonu, aby navštívil a skontroloval fungovanie portugalskej pobočky poisťovne, ktorú vlastnila naša rodina.
Nikdy nezabudnem na to, ako bola moja mladá myseľ uchvátená týmito cestami: pocit dobrodružstva, ktorý ma zachvátil, keď som cestoval cez polovicu Španielska so svojimi rodičmi a súrodencami po zlých cestách; naše pobyty v (hoteli, pozn. prekl.) Parador v Méride, jednom z prvých v Španielsku (1933); ťažkopádne a byrokraciou zaťažené prekročenie hranice s Portugalskom medzi Badajozom a Elvasom; a nakoniec, príchod do inej krajiny s diaľnicami a infraštruktúrou, ktorá vtedy jasne prekonávala tú španielsku, keď (na rozdiel od toho, ako sú veci teraz), od hraníc po Lisabon, Cascais a Estoril (kde sme zvyčajne bývali), sa Portugalsko zdalo bohatšie, čistejšie a prosperujúcejšie ako naša.
Keď sa teraz obzriem späť, možno by som mohol pripísať tieto spomienky idealizovanému obrazu v mysli dieťaťa, ktorým som vtedy bol, ale môj otec sa snažil vysvetliť nám, že niečo cez dvadsať rokov predtým Španielsko utrpelo krvavú a ničivú občiansku vojnu, po ktorej nasledovali roky militaristickej autarkie a hospodárskeho intervencionizmu, ktoré sa sotva dajú porovnať s niečím, čo sa stalo v Portugalsku.
Stručne povedané, aby nám to pomohol pochopiť, povedal nám, že v Portugalsku bol zodpovedný profesor menom Salazar a bol „lepší a nie tak zlý“ ako generál Franco, ktorý vyhral vojnu a vládol v Španielsku. A aj keď som v tom čase nebol schopný úplne pochopiť, čo nám chcel otec vysvetliť, pre mojich súrodencov a pre mňa ako naivné deti, ktorými sme boli, bolo takmer nevyhnutné spájať myšlienky Salazara s prosperitou Portugalska.
To, že sme boli fascinovaní touto krajinou, je ešte ľahšie pochopiteľné vo svetle dvoch úvah:
po prvé, vysvetlenie môjho otca, že počas občianskej vojny bola moja rodina schopná prežiť vo Francúzsku vďaka lojalite, ktorú ľudia v portugalskej pobočke našej spoločnosti preukázali voči jej zakladateľovi, môjmu starému otcovi, Jesúsovi Huertovi Peña;
a po druhé, skutočnosť, že Ján Bourbonský žil v exile v Estorile a môj otec, ktorý ho podporoval, bol od svojej mladosti veľkým „monarchistickým liberálom typu Jána Bourbonského“ (a vo veku iba osemnástich rokov bol niekoľko dní uväznený a pokutovaný Francom práve z tohto dôvodu). Vzrušenie, ktoré sme so súrodencami zdieľali, sa spojilo s radosťou, s ktorou každý z nás dostal ako dar od nášho otca a starého otca malú zlatú mincu. V tom čase, na rozdiel od Španielska, kde to bolo úplne zakázané, sa takéto mince mohli voľne nakupovať v obchodoch s drahými kovmi, ktorých bolo veľa na mnohých portugalských uliciach, najmä na Rua d’Ouro a Rua da Prata (zlaté a strieborné ulice) v Baixe (centrum mesta) v Lisabone.
Roky plynuli a neskôr, ako mladý dospelý, som mohol pozorne sledovať vývoj našej susednej krajiny, najmä počnúc rokom 1970 a „karafiátovou revolúciou“ z 25. apríla 1974, ktorá nastolila demokraciu v Portugalsku a priniesla definitívny kolaps štyroch desaťročí salazarizmu. V priebehu rokov a dokonca desaťročí, ktoré nasledovali po revolúcii – búrlivé roky hospodárskej a sociálnej nestability, v ktorých Portugalsko koketovalo so socializmom/komunizmom, sužovalo svoju podnikateľskú triedu a spotrebúvalo kapitál nahromadený počas predchádzajúcej fázy – sa situácia radikálne obrátila a Portugalsko sa stalo bezútešnejšou, chudobnejšou krajinou, ktorá stále viac a viac kontrastovala so susedným Španielskom, ktoré sa stávalo čoraz silnejším a prosperujúcejším. Počas týchto rokov sa v mojej libertariánskej mysli formoval rozmazaný a ambivalentný obraz týkajúci sa portugalského diktátora Salazara: na jednej strane som odmietal korporatívne, paternalistické „Estado Novo“(„Nový štát“, pozn. prekl.), ktoré vytvoril; ale na druhej strane som nikdy nezabudol na slová, ktoré môj otec, skutočný milovník slobody, povedal o diktátorovi Salazarovi.
Tento obraz zostal v mojej mysli až donedávna, keď som si po prečítaní zaujímavej recenzie v americkom časopise Reason objednal z Amazonu knihu Salazar: Diktátor, ktorý odmietol zomrieť (Londýn: Hurst, 2020) – biografiu a hodnotenie života Antónia de Oliveira Salazara – napísanú škótskym profesorom Tomom Gallagherom, ktorý sa špecializuje na politické dejiny Pyrenejského polostrova.
Túto knihu som považoval za také vzrušujúce čítanie, že s najväčšou pravdepodobnosťou povzbudený mojimi spomienkami z detstva, následnými skúsenosťami a skutočnou náklonnosťou, ktorú som v priebehu rokov čoraz viac cítil k Portugalsku a jeho obyvateľom, som ju prečítal už za desať dní v takmer horúčkovitom stave intelektuálneho vzrušenia. Tomovi Gallagherovi sa podarilo vyplniť intelektuálnu prázdnotu, ktorú som cítil hlboko vo vnútri už dlhšiu dobu. Takmer bez toho, aby som si to uvedomoval, som túžil podujať sa na náročnú úlohu hĺbkového výskumu histórie Portugalska a jeho významných osobností, ktoré, počnúc Salazarom, vysvetľujú, čím sa táto veľká bratská krajina stala v priebehu minulého storočia. V tomto zmysle budem vždy vďačný Tomovi Gallagherovi za to, že ma zachránil pred týmto úsilím svojím dôkladným historickým výskumom, analýzou a premysleným hodnotením udalostí, ktoré pokrýva vo svojej vynikajúcej knihe. V skutočnosti každý, vrátane tých, ktorí nemajú osobitný záujem o Portugalsko, bude knihou fascinovaný a bude mať z jej čítania veľký úžitok.
Prirodzene, účelom recenzie nie je zhrnúť obsah knihy, ale v podstate identifikovať jej pozitíva a potenciálne slabé stránky a predovšetkým tam, kde je to vhodné, povzbudiť ľudí, aby ju čítali. Napriek tomu sa dotknem niekoľkých bodov, ktoré považujem za dôležité. Po prvé, všimol som si, že Tom Gallagher plne potvrdzuje (a rovnakým spôsobom), že môj otec mal úplnú pravdu, kedykoľvek porovnával Salazara priaznivo s iným iberským diktátorom Franciscom Francom. Po druhé spomeniem prepojenia alebo styčné body, ktoré možno nájsť medzi Salazarom a rakúskou ekonomickou školou. Hoci Tom Gallagher túto tému nespomína, čitateľov tejto recenzie bude nepochybne zaujímať.
Začnem porovnaním Salazara s Francom a odlišnosť nemôže byť výraznejšia. Franco bol kariérny vojak s hodnosťou generála a tvrdo postupoval v Rífskej vojne aj v španielskej občianskej vojne. Naproti tomu Salazar nikdy nebol vojakom, ale prestížnym profesorom ekonómie a verejných financií na univerzite v Coimbre. V roku 1928, vo veku tridsiatich deviatich rokov, prvýkrát vstúpil do portugalskej vlády ako minister financií (a v skutočnosti to bol práve on, kto v roku 1929 povolil našej životnej poisťovni pôsobiť v Portugalsku). Vojenská junta sa zúfalo obrátila na Salazara s výzvou dať do poriadku verejné financie, čo sa mu aj úplne podarilo. Tento úspech mu dal obrovskú politickú prestíž, až do tej miery, že sa stal premiérom (a získal absolútnu moc) v roku 1933. Na rozdiel od Franca sa Salazar dostal k moci mierovými prostriedkami, v mladšom veku (hoci bol o tri roky starší ako Franco) a s dobre zaslúženou povesťou akademika a manažéra. Vďaka môjmu priateľovi Pedrovi Almeidovi Jorgemu som si mohol prezrieť Salazarove ekonomické práce publikované Portugalskou centrálnou bankou a overiť si jeho (na tú dobu) vysokú úroveň akademického vzdelania a teoretických znalostí. Hoci bol v mnohých ohľadoch eklektický, viedli ho k tomu, aby bol po celý svoj život vytrvalým obhajcom (opäť v ostrom kontraste s Francom) vyrovnaného rozpočtu, silného escuda (portugalská mena, ktorá bola vždy oveľa silnejšia ako španielska peseta pred revolúciou v roku 1974) a zlatého štandardu (Salazar nahromadil 385 ton zlata v rezervách Portugalskej banky, čím zaradil svoju krajinu medzi vedúce krajiny na svete z hľadiska množstva zlata na obyvateľa). Napriek všetkým politickým zvratom sa Portugalsku podarilo udržať si túto pozíciu dodnes. V tomto ohľade prekonáva susedné Španielsko, ktoré, hoci má populáciu a ekonomiku štyrikrát väčšiu ako Portugalsko, má oveľa menšie zásoby zlata.)
Na rozdiel od Franca bol Salazar veľmi kritický voči Hitlerovi a Mussolinimu, nikdy sa nesnažil vytvoriť totalitný štát a veľmi sa zdráhal byť predmetom kultu osobnosti. Vždy viedol veľmi jednoduchý a strohý život a odolával poctám, pamiatkam, vyznamenaniam a špeciálnemu zaobchádzaniu, dokonca aj vo svojej rodnej farnosti (Vimieiro), kde mal malý vinohrad a rád sa doň utiahol počas sviatkov. Salazar mal veľký osobný šarm, vedel počúvať a jeho pracovné schopnosti a zmysel pre detail boli obdivuhodné. Je pravda, že vždy kritizoval a nedôveroval demokracii a že podporoval vytvorenie korporativistického cechového štátu „Estado Novo“, ktorý bol silne ovplyvnený sociálnou doktrínou, ktorú katolícka cirkev v tom čase bránila. Avšak kľúčové body Salazarovho ekonomického riadenia boli dosť ortodoxné – aj keď len preto (ako rád žartoval), aby jeho študenti v Coimbre nemohli povedať, že zlyhal v praktizovaní toho, čo kázal. Preto je ľahké pochopiť veľkú priateľskosť a podporu, ktorú Salazar vždy dostával od nemeckých vodcov Adenauera a Erharda, ako aj od generála Charlesa Andrého Josepha Marie de Gaulla. V prípade de Gaulla bola táto srdečnosť ešte viac umocnená Salazarovou systematickou opozíciou voči inflačnej zahraničnej politike anglicky hovoriaceho sveta vo všeobecnosti a najmä Spojených štátov. Preto môžeme dospieť k záveru (ako zdôrazňuje Tom Gallagher na strane 271, parafrázujúc bývalú ministerku zahraničných vecí USA Madeleine Albrightovú), že Salazar nebol fašistický diktátor, ale paternalistický autoritársky vodca, ktorý vždy považoval nacizmus za vnútorne nemorálny.
Ak vezmeme do úvahy stupeň represií voči politickým oponentom, Salazar opäť stojí v ostrom kontraste s Francom. V Salazarovom Portugalsku bol trest smrti zrušený. Dokonca tí, ktorí sa ho pokúsili zavraždiť v roku 1937, sa po odpykaní trestu vrátili do normálneho života. A hoci bol na Kapverdách udržiavaný obávaný tábor pre disidentov, vodcovi ilegálnej portugalskej komunistickej strany Álvarovi Cunhalovi bolo po jeho zatknutí a odsúdení do väzenia dovolené obhájiť dizertačnú prácu a získať doktorát z univerzity v Coimbre, kde študoval predtým, ako bol uväznený. Navyše, PIDE (Polícia Internacional e de Defesa do Estado – Medzinárodná a štát brániaca polícia, pozn. prekl.) – politická policajná jednotka, ktorú Salazar vytvoril – bola nazvaná „hroznou“, ale možno bol tento opis ovplyvnený veľkou portugalskou tendenciou k zveličovaniu („A boca do inferno“, „O terror dos mares“ atď.).
To sa zdá byť obzvlášť pravdepodobné, keď je zámerom porovnať PIDE s inými, oveľa hroznejšími tajnými službami z minulosti, ako sú Stasi, gestapo alebo KGB. PIDE bola od nich veľmi odlišná, nielen pokiaľ ide o obete, mučenie a zverstvá, ale aj efektívnosť. Dôkazom toho je nedbalá vražda generála Humberta Delgada a jeho sekretárky a milenky na španielskom území agentmi PIDE v roku 1965. Tento zločin viedol k trestu odňatia slobody iba na osem rokov pre hlavného páchateľa. Rozsudok bol vynesený po karafiátovej revolúcii a nastolení demokracie a samotný portugalský najvyšší súd neskôr rozsudok zrušil. V dôsledku toho sa vrah mohol vrátiť z exilu a pokojne zomrieť v Portugalsku. A jediná Salazarova účasť, ktorá mohla byť dokázaná v celej záležitosti, bola pokus kryť páchateľov tým, že všetkými možnými spôsobmi prekážal sudcom a prokurátorom Franca – s ktorými, mimochodom a napriek zdaniu, Salazar nikdy neudržiaval skutočne hladké a srdečné vzťahy.
Napriek tomu bol Franco v dvoch oblastiach možno bystrejším politikom ako Salazar. Po prvé, mohol by som spomenúť politiku spojenectiev a otvorenie Francovho Španielska Spojeným štátom počas studenej vojny. Tieto zmeny poskytli Španielsku medzinárodnú podporu a významný ekonomický impulz, ktorý počnúc stabilizačným plánom z roku 1959 priviedol Španielsko na cestu intenzívneho hospodárskeho rozvoja. Výsledkom bolo, že len za dve desaťročia Španielsko ďaleko prekonalo Portugalsko v úrovni hospodárskeho rozvoja. V tom čase Salazarovo Portugalsko, odhodlané udržať si svoje africké kolónie za každú cenu, začalo vyčerpávať svoje zdroje v koloniálnych vojnách v Angole a Mozambiku (vojny, ktoré – akokoľvek sa to dnes môže zdať neuveriteľné – boli v skutočnosti do značnej miery podnecované Spojenými štátmi). Po druhé, Franco prekonal Salazara v kľúčovej oblasti prípravy jeho nástupcu ako hlavy štátu. Tým Franco umožnil prechod k demokracii pod panovníkom, ktorého sám vymenoval – prechod, ktorý bol chválený po celom svete pre svoju mierumilovnú, príkladnú povahu. Naproti tomu Salazar sa neobťažoval načrtnúť plán nástupcu alebo pokojného príchodu demokracie do Portugalska. To vysvetľuje búrlivú, revolučnú atmosféru, ktorá na rozdiel od Španielska po mnoho rokov prenikala do obnovenia demokracie v susednom Portugalsku. Pre Salazara by nebolo ťažké naplánovať prechod k demokracii v súlade s tým, čo opísal napríklad F. A. Hayek vo zväzku 3 Právo, zákonodarstvo a sloboda, a to by Salazarovi umožnilo korunovať jeho historický a politický prínos pre Portugalsko.
Na záver nemôžem nespomenúť vzrušujúci opis týždňov, ktoré Ludwig von Mises strávil v Lisabone v lete 1940 na svojom úteku pred Hitlerom a na ceste do exilu v Spojených štátoch. Všetky podrobnosti si môžeme prečítať v knihe Moje roky s Ludwigom von Misesom, ktorú vydala jeho manželka Margit von Mises v roku 1976. Margit nám hovorí, že počas týchto dní sa Mises niekoľkokrát stretol s ministrom financií Moisésom Bensabatom Amzalakom a dokonca mal poradu na jeho ministerstve a osobný rozhovor so samotným Salazarom. O čom mohli hovoriť? Nikdy sa to nedozvieme. Ale Mises celkom pravdepodobne využil príležitosť, aby pripomenul vždy trpezlivému a zdvorilému Salazarovi svoju kritiku ekonomického intervencionizmu vo všeobecnosti a najmä cenových kontrol, ktoré v tých rokoch zaviedol Salazar (pod zámienkou ťažkostí spôsobených druhou svetovou vojnou) a ktoré mali negatívne účinky, ktoré takéto opatrenia vždy majú. To by vysvetľovalo, že len o niekoľko rokov neskôr, v roku 1944, sa objavil portugalský preklad (z nemčiny) vtedajšieho mladého a neskôr chameleónskeho profesora Josého Joaquima Teixeiru Ribeira jediného Misesovho článku publikovaného v Portugalsku (Univerzitou v Coimbre, Salazarovej alma mater): klasickej kritickej eseje o intervencionizme, ktorú napísal v roku 1926 a publikoval v tom istom roku v Archiv für Sozialwissenschaft und Sozialpolitik.
Hayekove rokovania so Salazarom sú ešte zaujímavejšie. Na začiatok Hayek poslal Salazarovi v roku 1962 list spolu s kópiou jeho nedávno vydanej knihy Ústava slobody s nádejou, že Salazar bude považovať knihu za užitočnú pri navrhovaní demokratickej ústavy pre Portugalsko, takej, ktorá zabráni najhoršiemu zneužívaniu demokracie: „Tento predbežný náčrt nových ústavných princípov môže pomôcť [Salazarovi] v jeho úsilí navrhnúť ústavu, ktorá bude nástrojom proti zneužívaniu demokracie“ (list obsiahnutý v schránke 47, priečinok 29 Hayekových dokumentov archivovaných v Hooverovom inštitúte, Stanfordská univerzita). Existuje tiež list Hayeka uverejnený v The Times of London 3. augusta 1978 s názvom „Sloboda voľby“, v ktorom výslovne uvádza, že existovalo „mnoho prípadov autoritárskych vlád, v ktorých bola osobná sloboda chránená viac ako v mnohých demokraciách. Nikdy som nepočul nič, čo by bolo v rozpore s tým počas prvých rokov vlády Dr. Salazara v Portugalsku, a pochybujem, či dnes existuje v nejakej demokracii vo východnej Európe alebo na kontinentoch Afriky, Južnej Ameriky alebo Ázie (s výnimkou Izraela, Singapuru a Hongkongu) osobná sloboda rovnako zabezpečená ako vtedy v Portugalsku“ (s. 15). To môže vysvetľovať, prečo sa Portugalsko pod vedením Salazara stalo ostrovom mieru a slobody v Európe počas temných rokov druhej svetovej vojny a jej následkov a prečo sa napríklad Calouste Gulbenkian rozhodol zanechať svoj majetok portugalskému ľudu a štátu z vďačnosti za roky strávené v exile a azyle v Lisabone. Môže to tiež vysvetliť, prečo, ako naznačuje Tom Gallagher (s. 270), ešte v roku 2007, dlho po nastolení demokracie v Portugalsku, bol Salazar zvolený (so 41 percentami zo stoviek tisíc hlasov) ako najväčšia portugalská osobnosť v histórii mnohými divákmi mimoriadne populárneho národného televízneho seriálu venovaného významným portugalským historickým osobnostiam…
Jesús Huerta de Soto
preklad: KSH
